V utorok 15. októbra 2024 uplynulo 40 rokov odkedy dvaja slovenskí špičkoví horolezci Jozef Psotka a Zoltán Demján pokorili bez kyslíka, prvovýstupom najvyššiu horu sveta Mount Everest (8848 m n. m.). Dodnes patria medzi najrešpektovanejších a najuznávanejších československých horolezcov. V tom čase bol 50 ročný Psotka najstarším človekom, ktorý dosiahol vrchol Everestu bez použitia kyslíkového prístroja. Tento husársky kúsok, ktorý vošiel do dejín svetového horolezectva sa im podaril 15. októbra 1984. Triumf sa však Košičanovi Psotkovi stal osudným. Pri zostupe z najvyššieho bodu Zeme 16. októbra 1984 zahynul. Na horu vyliezol spolu s vtedy 29-ročným Bratislavčanom Demjánom a šerpom Ange Ritom. K nim bola matka hôr milosrdnejšia. „Na jednej strane to bola veľká eufória z toho, ako sme úspešne zavŕšili snaženie celej výpravy, na druhej to bol obrovský smútok zo straty kamaráta. Negatívna emócia tak prevážila to pozitívne, takže celkovo na to všetko nemám dobré spomienky,“ povedal Zoltán Demján pri príležitosti 40. výročia výstupu na najvyššiu horu sveta.
„Je to nádherný pocit, keď sa človek dostane do výšok a zhora sa pozerá na svoje biedne maličkosti, ktoré považuje za veľké, keď je dole. Zhora sa zdá všetko krajšie a čistejšie,“ hovorieval Jozef Psotka. Vedúcim expedície do Himalájí bol František Kele. Základný tábor vybudovali po štrnásťdennom pochode 6. októbra 1984 vo výške 5400 metrov. Stan pre vrcholové družstvo postavili vo výške 8300 metrov.
Prvý mal byť Ján Porvazník
Ako prvý sa mal z československej výpravy o vrchol pokúsiť Ján Porvazník. Mal však problémy s očami, a tak sa namiesto neho do 8848 metrovej výšky vydali Jozef Just a šerpa Ang Phurb. Avšak taktiež neúspešne, naspäť ich zahnala víchrica. Ďalšími v poradí boli Jozef Psotka a Zoltán Demján. Zo základného tábora vyšli 11. októbra, o dva dni neskôr dosiahli tretí tábor, kde dorazil aj slávny šerpa Ang Rita, ktorý bol rekordmanom v počte výstupov. Do výšky 8300 metrov sa dostali 14. októbra, našli stan, potraviny a kyslíkové fľaše, ktoré tam po svojom nevydarenom pokuse zanechali Just s Ang Phurbom. Ráno 15. októbra 1984 vyrazili na „strechu sveta“. Záverečný výstup im trval osem hodín. Po vzore talianskeho horolezca Reinholda Messnera vyšli všetci traja bez kyslíka. O 15. hodine a 15. minúte dosiahli najvyšší bod zemegule.
Najskôr chceli zopakovať extrémne náročnú sovietsku cestu, nakoniec však zvolili výstup poľskou cestou s vlastným variantom, ktorý bol natoľko výrazný, že ho odborníci považujú za samostatný prvovýstup. Vopred zvolená zostupová trasa cez Južné sedlo však bola zafúkaná. Začalo sa stmievať a Psotka poslal Demjána nadol, aby urobil stopy do Južného sedla, kde mal byť stan vhodný na prenocovanie. Mali totiž len jedno čelné svetlo. „Mali sme tri čelovky, v dvoch sa vybila baterka dôsledkom zimy,“ objasnil Demján. Rýchlo sa zotmelo, prišla víchrica, ktorá stan zničila. Demján liezol dopredu štvornožky a podarilo sa mu zliezť nižšie do steny Lhotse, ktorá tlmila vietor. Tam čakal na Psotku a šerpu Anga Ritu, keďže však neprichádzali, Demján z posledných síl zišiel do západného kotla vo výške 6400 metrov. Šerpa prišiel vysilený až ráno. Na Psotku doľahla kríza, a tak sa rozhodol bivakovať. Na druhý deň ráno sa Psotka pri zostupe zrútil do Západného kotla, pravdepodobne spadol z miest pri Ženevskej ostrohe. Snahu o jeho záchranu komplikovalo počasie. Kele vyslal z piateho tábora Justa s pokynom, aby išiel po stopách a našiel ho, čo sa mu aj podarilo, ale už bol mŕtvy. Vykopal v snehu a v ľade hrob a Jozefa Psotku pochoval. Dlhý čas sa viedli diskusie o tom, že skupina sa nemala rozdeliť. Keby vraj zostala spolu, tak by sa to nestalo.
Juzek bol legendou
Jozef Psotka bol živou legendou, vážili si ho celé generácie horolezcov. Kolegovia horolezci naňho spomínali ako na veľmi silnú osobnosť, ktorá stmeľovala kolektív. V roku 2008 o ňom natočil jeho študent Pavol Barabáš dokument nazvaný Everest – Juzek Psotka. Za športové aktivity ho ocenili verejným uznaním Za zásluhy o rozvoj československej telesnej výchovy I. stupňa. Bol držiteľom Zlatého odznaku IAMES-u, štátneho vyznamenania Za statočnosť a Zlatej medaily Ferdinanda Martinenga za činy v duchu humanizmu (in memoriam).
