Druhý mesiac v roku bol po štyridsať rokov čímsi viac, než len daždivým koncom zimy. Až kým nenastal čas Nežnej revolúcie v roku 1989, sme si každý rok pripomínali tzv. Víťazný február, historický míľnik, kedy sa k moci v Československu dostali komunisti.

Ako sa to celé začalo? Už od roku 1945 boli postupne znárodnené veľkopodniky (s viac ako 150 zamestnancami) a veľkostatky. Komunisti však stupňovali svoje aktivity. Na demonštrácii roľníkov 4. apríla 1947 v Hradci Králové minister poľnohospodárstva za KSČ Július Ďuriš požadoval ďalšie znárodňovanie a rozparcelovanie pozemkov aj pod 50 ha, ak na nich majiteľ sám nepracuje. Už v roku 1947 bolo vo vláde veľa sporov na hranici vládnej krízy. Ďurišov agrárny (Hradecký) program KSČ s heslom „Pôda patrí tým, ktorí na nej pracujú“ smeroval k zákonu navrhovaného komunistami „O trvalej úprave vlastníctva poľnohospodárskej pôdy“. Okrem neho sa viedli diskusie o zvýšení platov štátnych a verejných zamestnancov. „Víťazný“ február neprišiel zo dňa na deň. Komunisti sa na prevzatie moci pripravovali už od mája 1946, keď vyhrala voľby na Slovensku Demokratická strana (DS). Komunisti sa snažili najväčšieho konkurenta zdiskreditovať. Vhodnou zámienkou bola skutočnosť, že po roku 1945 vstúpilo do tejto strany aj množstvo katolíkov, ktorí predtým podporovali Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu. Vydávali časopisy, nadväzovali kontakty s emigráciou. Komunisti videli v existencii týchto skupín pakt s ľudáctvom.

Demokratickú stranu rozkladali aj zvnútra. Snažili sa k nim infiltrovať a vytvárať tam ľavicové až komunistické prúdy. Komunisti sa pokúsili oslabiť DS aj cez proces s prezidentom Slovenského štátu Jozefom Tisom. Demokrati totiž pred voľbami katolíkom sľúbili, že nebude popravený. Komunisti predpokladali, že odsúdením Tisa sa DS rozdelí, čo sa však nestalo. Predzvesťou politického prevratu bol útok na Zbor povereníkov, výkonný orgán Slovenskej národnej rady. Jeho predseda, komunista Gustáv Husák, podal v októbri 1947 v rozpore so zákonom demisiu všetkých členov. V rokovaniach o novú podobu zboru potom DS stratila tri miesta. Nebolo to síce definitívne víťazstvo komunistov, pozícia DS sa však výrazne oslabila. Tým viac, že strana mala čoraz väčšie vnútorné problémy. Časť členov kritizovala predstaviteľov DS Jána Ursínyho a Jozefa Lettricha za ich politiku po voľbách 1946, že sa aktívne nepostavili proti komunistom. Na január 1948 zvolali demokrati zjazd, na ktorom sa mali skonsolidovať a pripraviť na voľby plánované na máj. Demokrati podcenili situáciu, február ich zaskočil. Nepočítali s tým, že prichádza rozhodujúci boj. Mysleli si, že rozhodnú voľby. Komunisti by však podľa historikov získali moc, aj keby kládli demokrati väčší odpor. Československo bolo už predtým začlenené do sovietskej sféry vplyvu.

Zlom prišiel už na jeseň 1947

Na popud Sovietskeho zväzu vzniklo takzvané Informbyro, ktoré riadilo komunistické strany v krajinách východného bloku. Sovieti kritizovali československých komunistov, že sa im stále nepodarilo získať absolútnu moc. V iných krajinách už mali v tom čase dominantné postavenie. Ku stupňovaniu populistických nátlakových akcií KSČ prispievala aj rastúca neistota komunistov ohľadne víťazstva v ďalších voľbách, ktoré mali byť v roku 1948 a prevládnutie antikomunistického krídla v sociálnej demokracii. Od začiatku roku 1948 tak napätie ešte ďalej rástlo. Komunisti v roku 1948 ovládali deväť z 26 pozícií členov vlády, vrátane postu ministra vnútra, ktorý zastával Václav Nosek. Ten vo vtedajšej obdobe Policajného zboru, v Zbore národnej bezpečnosti (ZNB), začal realizovať kroky s cieľom posilniť vplyv komunistov. O protidemokratických opatreniach v Zbore národnej bezpečnosti (ZNB) rokovala československá vláda 13. februára 1948. Prijala rozhodnutie, ktorým nariadila ministrovi vnútra, aby zrušil rozkaz zemského veliteľa ZNB o odvolaní obvodných veliteľov v Prahe. Komunistický minister Václav Nosek odmietol nariadenie vlády vykonať. Vtedajší predseda vlády Klement Gottwald (KSČ) žiadal 17. februára o odročenie riešenia danej problematiky pre ochorenie ministra. Keď jeho návrh nebol prijatý, prerušil schôdzu a odišiel na Hradčany za prezidentom Edvardom Benešom. Popoludní schôdza pokračovala a prerástla do prudkej hádky. Gottwald z rokovania kabinetu odišiel. O deň neskôr prezident Beneš prijal nekomunistických ministrov a následne do Prahy priletel námestník ministra zahraničných vecí ZSSR Valerián Zorin, aby podporil československých komunistov. Tí na čele s Gottwaldom naďalej odmietali splniť vládne uznesenie z 13. februára, preto z 26-člennej vlády podalo 12 nekomunistických ministrov demisiu.

Vyvolanie vládnej krízy a priebeh prevratu

Boli to členovia Československej strany národnosocialistickej a Československej strany lidovej, ktoré pôsobili v českých zemiach, a tiež členovia slovenskej Demokratickej strany (DS). Predpokladali, že vzápätí ich bude nasledovať politicky neorganizovaný minister zahraničných vecí Jan Masaryk a aspoň jeden sociálny demokrat. To sa však nestalo. Hoci demokraticky orientovaní členovia vlády dúfali, že demisiou dosiahnu úplné rozpustenie vlády a vypísanie nových volieb, stal sa pravý opak toho, čo dúfali. Komunistický predseda vlády Klement Gottwald dostal od prezidenta Edvarda Beneša poverenie nahradiť členov vlády, ktorí odstúpili, vlastnými kandidátmi. Prevratu pomohol samotný prezident Beneš. V deň podania demisie sa začali zakladať Ľudové milície, ktoré sa stali ozbrojenou silou komunistov. Na Staromestskom námestí v Prahe zorganizovali komunisti 21. februára veľkú manifestáciu a po celej republike začali zakladať Akčné výbory Národného frontu – samozvané orgány moci. V štáte sa začínajú formovať Ľudové milície, ktoré po desaťročia zostanú ozbrojenými zložkami československých komunistov. Podporu Gottwaldovi vyjadrili odbory na celoštátnom zjazde. Študenti 23. februára vyšli do ulíc a manifestovali na podporu nekomunistických síl. Začalo sa zatýkanie nepohodlných ľudí. Komunisti zabránili vydaniu národnosocialistického Svobodného slova a denníka Demokratickej strany Čas. Na jednohodinovom manifestačnom generálnom výstražnom štrajku, ktorý vyhlásili komunisti 24. februára na podporu požiadaviek zjazdu odborových závodných rád, sa zúčastnilo asi dva a pol milióna ľudí. Presne 25. februára 1948 sa na Václavskom námestí v Prahe konala manifestácia, na ktorej oznámil Klement Gottwald, že prezident Edvard Beneš prijal demisiu nekomunistických ministrov a schválil návrh novej vlády pod vedením Klementa Gottwalda. Tento deň bude v nasledujúcich desaťročiach oslavovaný ako Víťazný február. „Prezident republiky Edvard Beneš prijal 25. februára 1948 predsedu vlády K. Gottwalda, ministra vnútra Václava Noska a predsedu Ústrednej rady odborov poslanca Antonína Zápotockého. Predseda vlády odovzdal prezidentovi návrh na rekonštrukciu a doplnenie členov vlády,“ píše sa v agentúrnej správe z roku 1948. Nevysvetliteľne umiera 10. marca 1948 nekomunistický minister zahraničia Jan Masaryk, 9. mája bola prijatá nová ústava vyhlasujúca ľudovodemokratickú republiku a 30. mája sa uskutočnili voľby len s možnosťou voliť jednotný zoznam kandidátov komunistami ovládaného Národného frontu (vhodiť do urny jednotnú/spoločnú kandidátku) alebo vhodiť do urny „biely lístok“ na znamenie nesúhlasu, čo urobilo 13,4% voličov, inak bol hlasovací lístok neplatný. Ďalšou možnosťou bolo nevoliť a preto komunisti najprv agitovali a neskôr vynucovali účasť na voľbách. Následne 2. júna 1948 zo zdravotných dôvodov odstúpil prezident Edvard Beneš a 14. júna bol za jeho nástupcu zvolený predseda KSČ a vtedajší premiér Klement Gottwald. Predsedom vlády namiesto Gottwalda sa 15. júna 1948 stal komunista Antonín Zápotocký. Prechod moci do rúk komunistov viedol k vnútornej aj zahraničnej závislosti politiky štátu od Sovietskeho zväzu, politickým procesom, väzneniu politicky a ideologicky nepohodlných osôb, nútenej emigrácii a prenasledovaniu oponentov. Totalitný režim trval nasledujúcich 40 rokov.

Červené zástavy, pochod Ľudových milícii a dôsledky

Na dlhú dobu sa stal 25. február synonymom víťazstva československých pracujúcich nad údajnými buržoáznymi vykorisťovateľmi. Každoročne mu komunistická propaganda venovala značnú pozornosť a to nielen v deň výročia. V tento pamätný deň na stožiaroch viali červené zástavy a ulicami pochodovali oddiely Ľudových milícií, Zboru národnej bezpečnosti a ľudovodemokratickej armády. Svet musel jasne vidieť kto v Československu vládne. „Koncom roka 1972 vypísal Slovenský fond výtvarných umení v spolupráci so Zväzom slovenských výtvarných umelcov súťaž na tému Február 1948. Jej výsledky predstavia verejnosti na reprezentačnej výstave. Na výstavu vybrali 80 malieb, 25 plastík a 23 grafík, takmer od stovky autorov,“ uvádza sa v správe z archívu TASR. Rad Víťazného februára bolo jedno z najvyšších štátnych vyznamenaní, ktoré udeľovala komunistická vládna moc. K názvu si ho pridávali brigády socialistickej práce, ktoré boli lídrami v socialistickom súťažení. Takéto meno však mohli niesť iba tí najlepší. Vyberali si ho baníci, energetici, hutníci či strojári. Na Slovensku bolo po roku 1955 množstvo jednotných roľníckych družstiev, ktoré niesli vo svojom názve Víťazný február. Išlo napríklad o JRD v Buzitke (okr.Lučenec), v Selciach (okr.Banská Bystrica), v Koši (okres Prievidza), Šálkovej (okr. Banská Bystrica) a mnohých ďalších. Takýto názov si však dávali aj iné organizácie združované v Socialistickom zväze mládeže či iných združeniach. Oslavy Víťazného februára boli vždy príležitosťou na prijímanie socialistických záväzkov. Kolektívy i jednotlivci sa predbiehali, kto vyrobí viac a poteší tak svoju rodnú a starostlivú stranu. Smutné bolo, že mnohokrát za svoje vyššie výkony namiesto prepotrebných peňazí dostali len pochvalu, ale dávali ich za vzor ostatným. Alebo ich za odmenu odfotili pred rozvinutou červenou zástavou pri prijímaní gratulácie od komunistických funkcionárov, prípadne dostali papierový diplom bez rámu.  „Aj pracujúci prešovského Mäsopriemyslu prijali na počesť Víťazného februára a II. zjazdu KSČ 51 kolektívnych a 40 individuálnych záväzkov. Celopodnikový záväzok je zameraný na prekročenie výroby. Plánovanú produktivitu práce zvýšia o jedno percento,“ hovorí správa. Zmenu režimu priniesol november 1989. Je zaujímavé, že ešte aj dnes je KSČ stále existujúcou stranou so silným vplyvom v Čechách i na Morave.