Koncom júna 1989 nastal v komunistickom vedení Československej socialistickej republiky (ČSSR) rozruch. Rozhlasová stanica Slobodná Európa totiž odvysielala obsah petície s názvom Několik vět, ktorej autormi boli predstavitelia československého disentu. Od zverejnenia tohto textu uplynie v sobotu 29. júna 35 rokov. Zverejneniu petičnej výzvy Několik vět predchádzal Palachov týždeň z januára 1989, neskôr nazvaný aj Palachiáda, čo bola snaha najmä českých disidentov uctiť si smutné 20. výročie upálenia sa Jana Palacha. Komunistická moc v ČSSR počas tých dní tvrdo zasahovala proti disidentom a demonštrantom, výsledkom čoho bolo uväznenie lídra československej opozície Václava Havla na deväť mesiacov, z ktorých si odsedel tri. Po prepustení sa Havel so svojimi spolupracovníkmi rozhodol spísať kritický pohľad na vtedajšiu socialistickú spoločnosť a porušovanie ľudských a občianskych práv komunistami, zároveň v tomto dokumente navrhovali niekoľko riešení situácie. Dokument nazvali Několik vět a ľudia, ktorí s ním súhlasili ho mohli aj podpísať. Text i s menami prvých signatárov odvysielala 29. júna 1989 rozhlasová stanica Slobodná Európa a vyšiel aj v nelegálnych Lidových novinách. Koncept výzvy napísal Václav Havel, dotvoril ho spolu s disidentami Jiřím Křižanom, Stanislavom Devátým a Alexandrom Vondrom. Výzva vo svojich siedmych bodoch žiadala prepustenie politických väzňov, ukončenie obmedzovania slobody zhromažďovania, uznanie nezávislých iniciatív, slobodu tlače, rešpektovanie oprávnených požiadaviek veriacich ľudí, diskusiu o ekologickom prístupe k novým projektom a aby sa začala slobodná diskusia o perzekúciách režimu, o Pražskej jari, okupácii z roku 1968 a tzv. normalizácii. Autori výzvy upozorňovali, že krajina sa dostala do slepej uličky. Prvými signatármi výzvy boli jej zostavovatelia, nasledovali známi umelci a opoziční politici ako Emanuel Mandler, Petr Uhl, Ludvík Vaculík, Jiří Bartoška, Zdeněk Svěrák, Rudolf Hrušínský, Jiří Menzel, Daniela Kolářová, Hana Zagorová, Marie Rottrová či Jiří Suchý. Na Slovensku to boli napríklad Martin Šimečka, Ján Čarnogurský, či Milan Kňažko.

Výzva Několik vět sa šírila opisovaním na písacích strojoch alebo kopírovaním na prvých rozmnožovacích strojoch. Ľudia si hárky s textom odvážne odovzdávali alebo sa navzájom vyzývali na podpis výzvy. Tá si svojou komplexnosťou a nenásilnosťou rýchlo získavala nových signatárov a do novembra 1989 ju podpísalo 45 až 47-tisíc ľudí. Predstavitelia režimu reagovali typicky, ako dovtedy na viacero opozičných aktivít. V komunistickej tlači diskreditáciou autorov výzvy, obviňovaním z vyvolávania konfrontácie s režimom. Redaktori Rudého práva označili výzvu za protisocialistickú, protištátnu, ktorá mala vyzývať k rozvracaniu republiky, čo bol už jeden z paragrafov trestného zákona. Množstvo ľudí skončilo vo väzbe za tzv. poburovanie. Režim bol prekvapený z podpisov populárnych umelcov, ktorí dovtedy nemali s opozíciou alebo politikou nič spoločné, preto ich začal tiež ohovárať a obviňovať z nevďaku za výhody, ktoré ako umelci požívali. Režim bol aj v panike z toho, že výzvu podpisovalo množstvo mladých ľudí. Petícia sa napokon stala jedným z dôležitých faktorov naštartovania pádu režimu v novembri 1989.