Výročie prijatia Ústavy Slovenskej republiky

Ústava Slovenskej republiky z 1. septembra 1992 (č. 460/1992 Zb.) je súčasná ústava a hierarchicky najvyššie postavený právny predpis platný v Slovenskej republike. Je najvyšším zákonom štátu. Prijatá bola 1. septembra 1992 o 22:26 hod. počtom 114 hlasov poslancami Slovenskej národnej rady. Podpísaná bola 3. septembra 1992 v Rytierskej sieni na Bratislavskom hrade. V Zbierke zákonov bola vyhlásená 1. októbra 1992 pod č. 460/1992 Zb. Účinnosť nadobudla spolu s vyhlásením 1. októbra 1992, s výnimkou niektorých ustanovení uvedených v článku 156, ktoré nadobudli účinnosť 1. januára 1993. Jej výklad a kontrolu, či je dodržiavaná, má v právomoci Ústavný súd Slovenskej republiky.

Novelizácie ústavy

Novelizovaná bola celkovo 22-krát, a to ústavnými zákonmi č. 244/1998 Z. z., 9/1999 Z. z., 90/2001 Z. z., 140/2004 Z. z., 323/2004 Z. z., 463/2005 Z. z., 92/2006 Z. z., 210/2006 Z. z., 100/2010 Z. z., 356/2011 Z. z., 232/2012 Z. z., 161/2014 Z. z., 306/2014 Z. z., 427/2015 Z. z., 44/2017 Z. z., 71/2017 Z. z., 137/2017 Z. z., 99/2019 Z. z., 422/2020 Z. z., 378/2022 Z. z., 24/2023 Z. z. a 241/2023 Z. z. a raz do nej zasiahol aj Ústavný súd Slovenskej republiky svojím nálezom vyhláseným pod č. 40/2019 Z. z.

Preambula ústavy

My, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy, vychádzajúc z prirodzeného práva národov na sebaurčenie, spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky, v záujme trvalej mierovej spolupráce s ostatnými demokratickými štátmi, usilujúc sa o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk slobodného života, rozvoja duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity, teda my občania Slovenskej republiky uznášame sa prostredníctvom svojich zástupcov na tejto ústave.

Prvá hlava

V prvom oddiele prvej hlavy je upravený základný charakter štátu (Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.) a tiež vzťah medzi občanmi a štátnou mocou. Sú tu tiež vymedzené základné princípy týkajúce sa štátneho územia, štátneho občianstva, štátneho jazyka, či medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky.

Druhý oddiel ústavy

Upravuje štátne symboly, ktorými sú štátny znak, štátna vlajka, štátna pečať, a štátna pečať.

Tretí oddiel

Stanovuje, že hlavným mestom Slovenskej republiky je Bratislava.

Charakterizácia ústavy

Ústava Slovenskej republiky môže byť charakterizovaná ako písaná, rigidná, polylegálna, právna, unitaristická, republikánska a demokratická. Je ústavou písanou, pretože sa skladá z viacerých ústavných zákonov, ktoré na seba vecne a časovo nadväzujú.

  • Rigidnou je preto, že na jej prijatie či zmenu je potrebný súhlas trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (na rozdiel od nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov potrebných na prijatie obyčajného zákona).
  • Polylegálnou je preto, lebo ústavná matéria je tvorená a rozptýlená do viacerých právnych dokumentov. Právnou ústavou je preto, že sa v Slovenskej republike aj skutočne uplatňuje a skutočný právny stav zodpovedá ústave.
  • Unitaristický charakter je vyjadrený v čl. 3 ods. 1, ktorý ustanovuje, že územie Slovenskej republiky je jednotné a nedeliteľné.
  • Demokratický charakter je upravený najmä v čl. 1 a čl. 2 (Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.).
  • Republikánsky charakter je vyjadrený najmä tým, že v čl. 101 ustanovuje, že hlavou Slovenskej republiky je prezident.

Ďalšie charakteristiky sú vyjadrené v čl. 1 ods. 1, ktorý charakterizuje Slovenskú republiku ako zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Zvrchovanosť, či suverenita štátu v podstate znamená, že štátna moc je nezávislá od akejkoľvek inej moci, tak vnútri štátu ako aj mimo neho. Pojem právneho štátu obsahuje najmä chápanie ústavy ako právneho základu štátu, ktorým je viazaná všetka štátna moc. Zdôraznené to je najmä v čl. 2 ods. 2: Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalším princípom právneho štátu je deľba moci, ktorý je v našej ústave formálne vyjadrený aj rozdelením zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci do piatej, šiestej a siedmej hlavy.

Ústavný vývoj na Slovensku

Ústavný vývoj na území Slovenska môžeme sledovať od 4. marca 1849, keď rakúsky cisár František Jozef I. vydal oktrojovanú Stadionovu ústavu – prvú ústavu na území Slovenska. Tá na území Slovenska platila len do roku 1851, keď bol obnovený absolutizmus (Silvestrovský patent). Nakoniec v roku 1861 bola prijatá Februárová ústava a v roku 1867 Zákonný článok 12 o rakúsko-uhorskom štátoprávnom vyrovnaní.

História  

Po vytvorení Česko-Slovenska 28. októbra 1918 platilo na území Slovenska tzv. ústavné provizórium až do roku 1920, keď bola prijatá Ústavná listina Československej republiky, publikovaná pod č. 121/1920 Sb. z. a n. (zákon, ktorým sa uvádza Ústavná listina Československej republiky). Tá formálne platila na území Slovenska až do prijatia zákona o samostatnom Slovenskom štáte zo 14. marca 1939 ústavným zákonom č. 1/1939 Sl. zákonníka. Ústava Prvej slovenskej republiky bola prijatá až 21. júla 1939 ústavným zákonom č. 185/1939 Sl. zákonníka o ústave Slovenskej republiky. Po druhej svetovej vojne a po nástupe komunistickej strany k moci bola prijatá nová Ústava Československej republiky (1948), nazývaná tiež podľa dňa, keď bola prijatá Ústava 9. mája, publikovaná pod č. 150/1948 Zb. Tá platila až do roku 1960, keď vstúpila do platnosti Ústava Československej socialistickej republiky, publikovaná pod č. 100/1960 Zb., ktorá bola neskôr významne novelizovaná v roku 1968 Ústavným zákonom o československej federácii č. 143/1968 Zb. Ďalšie významné zmeny samozrejme nastali po páde totalitného komunistického režimu, najmä 29. novembra 1989, keď bol zrušený článok 4 Ústavy ČSSR o vedúcej úlohe KSČ Federálnym zhromaždením. Po tzv. pomlčkovej vojne bol v roku 1990 prijatý Ústavný zákon o názve a symboloch Českej a Slovenskej Federatívnej republiky, ktorý zmenil „ČSSR“ na „ČSFR“ a „Československo“ v slovenskej verzii na „Česko-Slovensko“. 1. septembra 1992 bola v SNR prijatá súčasná Ústava Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb.) a 25. novembra toho istého roku bol prijatý Ústavný zákon o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky pod č. 542/1992 Zb.

Štefan Dlugolinský

Are you sure want to unlock this post?
Unlock left : 0
Are you sure want to cancel subscription?