Slovenskje národňje novini (Slovenské národné noviny – SNN) boli prvými politickými novinami Slovákov. Začali vychádzať pred 179. rokmi 1. augusta 1845 v Bratislave. Ich vydavateľom a zodpovedným redaktorom bol Ľudovít Štúr. Mali pokrokové protifeudálne zameranie a stali sa tlmočníkom štúrovského národno-zjednocovacieho programu.
Slovenskje národňje novini vychádzali dvakrát do týždňa (utorok a piatok) na štyroch stranách. Mali literárnu prílohu Orol tatránski. Okrem úvodníkov, ktoré väčšinou písal Štúr, mala najväčší význam rubrika Denník domácí, ktorá bola zostavená z listov dopisovateľov a z úradných a poloúradných správ stoličných zborov. Noviny preberali aj články z iných periodík, uverejňovali ich v rubrike Denník zahraničný. V roku 1847 sa v SNN začali objavovať hospodárske správy v rubrike Rozličnosti. Ku koncu ich vydávania v roku 1948 sa v novinách objavil Listár, ktorý bol určený na odkazy redakcie prispievateľom.
Redakciu SNN tvorili Peter Kellner-Hostinský, Bohuslav Nosák, Móric Jurecký a občas ako študenti vypomáhali Viliam Pauliny-Tóth a Ján Kučera. Neskôr sa k nim pridali Ľudovít Dohnány a Štúrovi súrodenci brat Ján a sestra Karolína. Slovenskje národňje novini boli na svoju dobu dobre redigované. Mali vysokú obsahovú i grafickú úroveň. Pomocou dopisovateľov udržiavali úzky kontakt takmer so všetkými slovenskými krajmi. Mali veľký počet prispievateľov. Propagovali spisovnú slovenčinu, literatúru a publicistiku. Mali dobré vnútropolitické spravodajstvo, rýchlo a živo reagovali na problémy, pohotovo prinášali najvýznamnejšie správy. Pre svoju vysokú novinársku úroveň sa stali vzorom pre redigovanie slovenských novín aj v neskoršom období. Slovenskje národňje novini prestali vychádzať 9. júna 1848.
Niektoré etapy v živote Štúra
Štúr v rokoch 1838 – 1840 absolvoval študijný pobyt v nemeckom Halle. Mal možnosť oboznámiť sa s liberálnejším prostredím, absorbovať filozofiu Georga Wilhelma Hegela a usporiadať si nápady na ďalšiu činnosť v Uhorsku. Na bratislavskej katedre chcel získať stále miesto profesora a vytvoriť národné centrum Slovákov. Uvedomoval si aj potrebu slovenských politických novín. V neposlednom rade veril v interkonfesijné porozumenie a zjednotenie Slovákov. Začiatok štyridsiatych rokov 19. storočia a návrat znamenali isté precitnutie. Vláda začala potierať ilegálne spolky, preto spolok Vzájomnosť ukončil svoju činnosť. V roku 1840 došlo v istom zmysle k dovŕšeniu maďarizácie v svetskej i cirkevnej administratíve. Gróf Karol Zay sa projektom únie maďarských kalvínov so slovenskými evanjelikmi snažil o maďarizáciu dovtedy pomerne nezávislej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Štúr si veľmi dobre uvedomoval zvláštnu situáciu v otázke spisovného jazyka. Katolícka inteligencia podporovala bernolákovskú slovenčinu, evanjelici tradične používali češtinu – tzv. bibličtinu, no i modernizovanú verziu po Jugmannovej reforme. V zmysle tradície česko-slovenskej jednoty používanie češtiny Slovákmi podporovali aj Česi. Mladá generácia spočiatku uvažovala o vytvorení tzv. reálnej českoslovenčiny. Tento koncept sa už okolo roku 1836 snažil presadiť Kollár. Logický pokus sa však nestretol s porozumením a odmietli ho, paradoxne, všetky strany. Všetci sa totiž pridŕžali svojej verzie spisovného jazyka. Ak sa tento variant nepodarilo presadiť osobnosti ako Kollár, Štúr si uvedomoval jeho nereálnosť. Bolo nutné nastoliť úplne novú cestu a získať pre ňu rozsvárené strany. Tou sa stala štúrovská slovenčina. Hoci jej zavedenie znamenalo mnohé spory a boje, po dohode katolíkov a evanjelikov na zasadaní spolku Tatrín (1847) sa stala jednotiacou platformou a po úpravách základom dnešného slovenského spisovného jazyka.
Žiadosť o povolenie slovenských politických novín Štúr podal ešte v roku 1841, avšak išlo o beh na dlhú trať. Bol lustrovaný, musel podávať urgencie a nové žiadosti. Nakoniec zohralo rozhodujúcu úlohu súperenie mocenských centier Viedne a Pešti. Licenciu získal a v auguste 1845 vyšlo prvé číslo periodika Slovenskje národňje novini s prílohou Orol tatránski. Zaoberali sa širokým spektrom tém slovenskej spoločnosti v Uhorsku. Prinášali správy, plány i Štúrov politický program. Štúr trávil väčšinu času v redakcii. Pomyselným vrcholom Štúrovho postavenia bolo získanie mandátu poslanca uhorského snemu za mesto Zvolen v roku 1847. Umožnilo mu to vystupovať na sneme, hoci 72 zástupcov slobodných kráľovských miest disponovalo iba jediným hlasom a išlo o tzv. imperatívny mandát – poslanec sa zodpovedal mestu a dostal pokyny na smerovanie vystúpení. Robil to zadarmo! Štúr na prelome rokov 1847/1848 vystúpil na sneme asi jedenásťkrát, pričom niektoré reči a témy vystúpení sa zachovali. Aj keď bránil hlavne záujmy mesta Zvolen, do agendy dostal aj prvky vlastného politického programu a požiadavky Slovákov.
