Rok 1968 sa zapísal do dejín komunistického Československa pokusom o nastolenie socializmu s ľudskou tvárou, čo v praxi znamenalo snahu o demokratizáciu komunistického systému. Od zvolenia Alexandra Dubčeka do funkcie 1. tajomníka ÚV KSČ v januári 1968 sa začali zreteľne presadzovať demokratizačné tendencie, ako odstránenie cenzúry, sloboda cestovania, povolenie činnosti nekomunistických spolkov, snahy o zrovnoprávnenie postavenia Slovákov v spoločnom štáte, zlepšenie situácie cirkví či pokračujúce rehabilitácie obetí režimu z 50. rokov.
Tieto kroky nachádzali podporu obyvateľstva, ktorého očakávania rástli. Zároveň však pôsobil tlak Sovietskeho zväzu a jeho spojencov v rámci Varšavskej zmluvy. Sovietsky zväz sa od začiatku pozeral kriticky a s neskrývanými výhradami na udalosti v Československu. Sovieti adresovali počas rokovaní a schôdzok vedúcich predstaviteľov štátov Varšavskej zmluvy v priebehu roku 1968 československým predstaviteľov viacero varovaní, aby zmenili vnútropolitickú líniu. Keďže k tomu československé vedenie nepristúpilo, rozhodli sa zvrátiť vývoj vojenskou akciou, hoci československé vedenie nikdy nespochybňovalo kľúčové komunistické tézy ako spojenectvo so Sovietskym zväzom v rámci RVHP a Varšavskej zmluvy či vedúcu úlohu KSČ v spoločnosti.
Okupácia sa začala v noci z 20. na 21. augusta 1968. Okrem vojakov Sovietskeho zväzu sa jej zúčastnili aj jednotky Maďarska, Bulharska, Poľska a NDR. Celková sila inváznych vojsk bola 27 divízií, čo predstavovalo vyše 500 000 vojakov a asi 6 300 tankov, 2 000 diel a 800 lietadiel. Sovieti si ešte pred inváziou zabezpečili tzv. pozývací list podpísaný niektorými dogmatickými československými komunistami, v ktorom títo žiadali „bratské socialistické štáty“ o pomoc proti „kontrarevolúcii“ a za udržanie socializmu v Československu.
Vedenie KSČ však vo svojom stanovisku odvysielanom v rozhlase počas prvých hodín invázie demaskovalo túto akciu ako vojenskú okupáciu a porušenie medzinárodného práva. Hoci možnosť ozbrojeného odporu komunistické vedenie odmietlo, na mnohých miestach sa spontánne postavili neozbrojení ľudia do cesty sovietskym tankom. Snažili sa ich zastaviť alebo aspoň spomaliť ich postup strhávaním orientačných tabúľ či názvov ulíc. Na takéto akcie odpovedali vojaci okupačných armád na niekoľkých miestach streľbou do davu protestujúcich, ktorej výsledkom boli obete na ľudských životoch. Podľa najnovších výskumov zahynulo v dôsledku okupácie v Československu najmenej 108 ľudí, z toho 37 na Slovensku, ďalšie stovky boli ťažko ranených. Okupácia zastavila proces demokratizácie a pomaly odštartovala normalizáciu, ktorá zrušila všetky výdobytky socializmu s ľudskou tvárou.
Peter Jašek, Ústav pamäti národa, titulok redakcia
