Novinár, historik, básnik, exilový pracovník Imrich Kružliak sa narodil 8. decembra 1914 v Detve. Bol čestným predsedom Únie slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí, predsedom kultúrnej komisie Svetového kongresu Slovákov, členom Slovenského ústavu v Ríme, členom PEN Centre of Writers in Exile a v slobodných pomeroch v rokoch 1992-1995 členom Predsedníctva Matice slovenskej. Od revolúcie v roku 1989 žil striedavo v Bratislave a Mníchove. Imrich Kružliak zomrel v Mníchove 1. februára 2019.
Imrich Kružliak uzrel svetlo sveta v malebnom prostredí v rázovitom stredoslovenskom meste Detva. Už od útleho detstva jeho dušu formovalo prostredie. V meste vychodil meštiansku školu a v štúdiu pokračoval na gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Neskôr sa prihlásil na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského do Bratislavy, kde vyštudoval slavistiku, dejiny a sociológiu a v roku 1940 získal doktorát z filozofie. V tom čase bol jedným z najaktívnejších katolíckych študentských lídrov na vysokoškolskom internáte Svoradov, ktorý bol v rokoch 1922 až 1945 najdôležitejším miestom formovania slovenskej katolíckej inteligencie. Od roku 1938 pracoval v Slovenskej lige na Slovensku. Najskôr ako organizačný a literárny tajomník a redaktor, neskôr ako správca a generálny tajomník. Bol medzi prvými exilovými pracovníkmi, ktorý sa po páde komunistického režimu vrátili na Slovensko. Na univerzite v Bratislave vyštudoval históriu a sociológiu. Ako novinár pracoval najmä v Národných novinách. Cez vojnu pôsobil v Slovenskej lige a v štátnom Úrade propagandy. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania. Po vojne vstúpil do politiky a pokúsil sa založiť kresťansko-republikánsku stranu. Neskôr sa pridal k Demokratickej strane a úspešne viedol jej volebnú kampaň v roku 1946. Po obvinení z protištátneho sprisahania v roku 1947 ho uväznili a rok vyšetrovali. Po prepustení ilegálne prekročil hranice a odišiel do exilu. Neskôr ho v neprítomnosti odsúdili na 15 rokov. V roku 1951 bol medzi prvými redaktormi Slobodnej Európy. V rokoch 1972-1992 redigoval a vydával v Mníchove exilový časopis Horizont. Od roku 1971 bol jedným z podpredsedov Svetového kongresu Slovákov. Do vlasti sa mohol vrátiť až koncom roku 1989.
Práca v Slovenskej lige v Bratislave a ďalšie míľniky života
V rokoch 1938-1945 začal pracovať v Slovenskej lige v Bratislave. Najskôr ako literárny tajomník a redaktor, neskôr ako správca a generálny tajomník. Počas rokov 1940-1943 bol zo Slovenskej ligy uvoľnený pre prácu v HSĽS ako organizátor sčítania ľudu v roku 1940. Neskôr v roku 1941 sa stal tajomníkom prípravného výboru Memorandových slávností a napokon v rokoch 1941 až 1943 viedol tlačové oddelenie na propagačnom odbore štátneho úradu pre tlač. Kružliaka chceli mať na poste šéfa slovenskej tlače takí ľudia ako napríklad Martin Sokol, predseda Slovenského snemu, ktorí nestáli ani na jednej strane vtedajšieho vnútropolitického sporu. Mal predstavovať kompromis medzi Tukovou a Tisovou skupinou. Ich politicky boj polarizoval slovenské médiá. Kružliak sa stal šéfom úradu pre tlač proti svojej vôli, chcel zostať v Slovenskej lige, čo mu vyhovovalo. Nakoniec sa však dal presvedčiť. O tom, ako vtedy Kružliak zmýšľal neskôr zanechal svedectvo Imrich Karvaš, guvernér Slovenskej národnej banky a zároveň hlavný financmajster SNP: „Kružliakovi som dôveroval,“ napísal v pamätiach, „bol protifašisticky a protinacisticky orientovaný“. V roku 1944 na základe mobilizačnej vyhlášky narukoval do Banskej Bystrice, kde prežil revolučné časy počas SNP. Zapojil sa do novinárskej činnosti najskôr v redakcii Bojovník, potom v redakcii Národných novín. Istý čas bol aj pomocným technickým redaktorom novín Pravda. Neskôr až do leta 1946 pracoval ako šéfredaktor Národných novín.
Neprávom zatknutý odporca Hitlerovho nacizmu
V povojnovom politickom živote, ako známy politický odporca Hitlerovho nacizmu, spolupracoval s katolíckou skupinou, ktorá sa usilovala založiť kresťansko-demokratickú stranu. Komunisti po prehratých voľbách začali obviňovať funkcionárov a aktivistov Demokratickej strany z prepojenia na ľudácku emigráciu. O Kružliakovi bolo známe, že sa najskôr s niekoľkými katolíckymi intelektuálmi, ktorí cez vojnu nekolaborovali, pokúšal založiť republikánsku, kresťansko-demokratickú stranu. Vypracovali aj jej program. Národný front však stranu nepovolil. Po tzv. aprílovej dohode preto posilnili Demokratickú stranu, ktorá potom výrazne, až 62-percentným víťazstvom, porazila vo voľbách KSS. Kružliak to označil za veľkolepú manifestáciu demokracie pred dejinami a svetom. Po uzavretí dohody s Demokratickou stranou viedol volebnú kampaň katolíckeho krídla v Demokratickej strane. Po víťazných voľbách pre DS v roku 1946 pracoval na Povereníctve výživy. Počas komunistických čistiek na jeseň v roku 1947 ho počas masových zatýkaní žalárovali. Stalo sa tak na základe vykonštruovaného tzv. sprisahania proti Československej republike. Prešiel tortúrou nátlakového vyšetrovania, ktoré ustál. Po dočasnom prepustení z väzenia pracoval v obchodnej spoločnosti Svojchémia. Pravidelne sa musel hlásiť na komunistami ovládanej štátnej polícii.
Na Silvestra v roku 1949 emigroval
Ako demokrat s hlbokým katolíckym cítením neznášal bezprávie komunistickej totality, a preto sa v roku 1949 rozhodol emigrovať. Na desiatky rokov opustil milované Slovensko, ktoré si netrúfol navštíviť ani v roku 1968. Po prekročení hraníc na Silvestra v roku 1947 najskôr zakotvil v Rakúsku. Tam začal pracovať spolu s Jozefom Vicenom vo vysielaní Bielej légie. Zároveň nadviazal spoluprácu s Hlasom Ameriky vo Washingtone a s BBC v Londýne. Už na jeseň v roku 1950 ho skontaktoval Štefan Osuský s pripravovanou rozhlasovou stanicou Slobodná Európa. Na jar 1951 prišiel do Mníchova, kde vstúpil do služieb RFE a pracoval tam plných 30 rokov. V roku 1950 nakrátko odišiel do USA. Neskôr sa však vrátil späť do Mníchova. V exile spolupracoval s E. Böhmom v Demokratickom bloku a s časopisom Rozhľady. Keď po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 založili Svetový kongres Slovákov, neváhal a v New Yorku sa zapojil do práce v kongrese. Pracoval ako predseda kultúrnej komisie a neskôr aj ako jeho výkonný podpredseda. V rokoch 1954-1956 spolupracoval s kultúrnou revue Most, od roku 1972 bol šéfredaktorom exilového časopisu Horizont. V roku 1987 Imricha Kružliaka zvolili za predsedu Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí. Pracoval aj v medzinárodných organizáciách Pen-Club, Pan Europa, Chrzesscijanska Služba wyzwolenia narodóv a iných.
Z plodnej tvorby Imricha Kružliaka
Počas svojho plodného života napísal množstvo kníh. V roku 1955 vydal Modlitby v putách (Gebete in Fesseln), výber z tvorby väznených slovenských básnikov, v roku 1956 Chlieb a sloboda, v roku 1957 Podaj nám ruku, Európa, išlo o zbierku prekladov z maďarskej, poľskej a ruskej poézie. V roku 1972 v Mníchove vyšlo Rekviem za maliara na počesť maliara Martina Benku. V roku 1974 vydal v Ríme jedinú zbierku básní Piesne a smútky, neskôr knihu esejí Živé stopy (1975), potom to boli preklady z maďarskej, poľskej i ruskej poézie Podaj nám ruku, Európa (1959, na Slovensku 1995), ktorej slovenské vydanie venoval sv. otcovi Jánovi Pavlovi II. Prepašované verše zo slovenských komunistických žalárov po roku 1945 Modlitby v putách v vyšli v roku 1995 aj v Bratislave. Napísal a vydal obsiahlu historickú štúdiu Písomné a výtvarné prejavy cyrilometodského kultu u Slovákov. V roku 1985 pripravil na túto tému aj zborník Cyril and Methodius among the Slovaks a v roku 1988 zborník Prvoučiteľ národa slovenského (k 1100. výročiu smrti sv. Metoda). V roku 1983 v zastúpení Svetového kongresu Slovákov zorganizoval v Mníchove medzinárodnú konferenciu Mier v slobode pre Európu a v roku 1984 vydal zborník referátov z tejto konferencie. Spoločne s Jánom Okáľom autorsky a editorsky pripravil zborník Svedectvo jednej generácie, ktoré vyšlo v roku 1990. Niekoľko rokov uverejňoval aj v novinách Slovák v Amerike Listy z Európy.
V zahraničných zborníkoch a časopisoch uverejňoval štúdie o slovenských spisovateľoch a ich literárnej tvorbe po druhej svetovej vojne. Pozoruhodné sú aj jeho laudatia pri udeľovaní Národnej ceny Svetového kongresu Slovákov na básnika Valentína Beniaka (1973), na poslanca Európskeho parlamentu Heinricha Aignera (1984), na rakúskeho vicekancelára Gerharda Buseka (1989) alebo na básnika Milana Rúfusa (1990). Napísal aj obsiahle úvahy Európa je našou spoločnou vlasťou, Slovenská dilema, Slovanský dar Európe, esej Akí sme, Viera a vzdor, Úteky z tiesne a veľa kultúrno-historických, literárnych a politologických štúdií. Početné kultúrno-historické a politologické práce I. Kružliaka, ako aj jeho eseje, prózy a básne sú ešte stále v rukopisoch. V jeho pozostalosti mala zostať bohatá korešpondencia, ktorá zachytáva významnú časť slovenských dejín. Za svoju literárnu činnosť dostal viaceré zahraničné i domáce vyznamenania a ocenenia. V roku 1994 si prevzal čestné občianstvo mesta Detva a v roku 1995 Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Česť jeho pamiatke. Pripravil Štefan Dlugolinský
O Imrichovi Kružliakovi v roku 2018 napísal kniku 92 ročný historik Pavel Pollák. V publikácii „Vyznávač kráľovstva ľudského“ pre čitateľov priniesol bohatú sumarizáciu plodného života významnej osobnosti slovenského povojnového exilu.
