V uplynulých týždňoch si vedecká obec pripomenula 118 rokov od narodenia fyzika, chemika a zakladateľa teoretickej polarografie Dionýza Ilkoviča. Dionýz Ilkovič sa narodil 18. januára 1907 v Šarišskom Štiavniku blízko Svidníka.
Dionýz Ilkovič bol jedným zo štyroch detí gréckokatolíckeho kňaza rusínskeho pôvodu Hilára Ilkoviča a jeho manželky Ireny Toronskej. Rodičia, aj za cenu obetí, keď to nebolo ľahké, dopriali svojim deťom vynikajúce vzdelanie, traja z nich študovali na pražskej Karlovej univerzite. Sám Dionýz po absolvovaní gymnázia v Prešove rok študoval na Strojníckej a elektrotechnickej fakulte Českého vysokého učenia technického v Prahe, potom však zo zdravotných dôvodov – problémy so zrakom – a vari aj pre väčší záujem prešiel na Prírodovedeckú fakultu Karlovej univerzity. Ako hlavný študijný odbor si zvolil chémiu, za vedľajšie matematiku a fyziku. Vďaka svojej cieľavedomosti, vytrvalosti a nespornému talentu si vynikajúco osvojil všetky tri odbory, čo sa neskôr markantne premietlo do jeho vedeckých aktivít. Po ukončení vysokoškolského štúdia pracoval niekoľko rokov u českého profesora, fyzikálneho chemika Jaroslava Heyrovského, nositeľa Nobelovej ceny za chémiu z roku 1959. V roku 1934 Ilkovič sformuloval vzťah o závislosti medzi polarografickým difúznym prúdom, koncentráciou elektrolyzovaného roztoku a veličinami charakterizujúcimi kvapkovú ortuťovú elektródu. Tento vzťah opísal v sérii článkov a v jednom z nich ho vyjadril rovnicou, neskôr známou ako Ilkovičova rovnica. Tento článok sa stal najcitovanejším článkom slovenského autora v oblasti fyzikálnej chémie. Vedecké štúdie základného významu, zaradené do monografie Polarografie (1940), Dionýza Ilkoviča zaradili medzi svetových klasikov elektrotechnickej metódy polarografie.
Pracoval aj na Sorbonne v Paríži
Venoval aj lietaniu, neskôr bol predsedom Slovenského národného aeroklubu. Dva roky (1937-1938) pracoval v elektrotechnickom ústave na Sorbonne v Paríži (Francúzsko), potom bol v Prahe stredoškolským profesorom. Na Slovensko sa vrátil v dôsledku veľkých zmien, ktoré tu časom nastali v kultúrnom i politickom živote. Dňa 4. 6. 1937 schválilo Národné zhromaždenie Československej republiky zákon o zriadení techniky so sídlom v Košiciach, čím sa úspešne skončil takmer dve desaťročia trvajúci zápas o založenie technickej vysokej školy na Slovensku. Novú školu, predchodkyňu dnešnej bratislavskej Slovenskej technickej univerzity, založili s názvom Vysoká škola technická Dr. Milana Rastislava Štefánika. Proces konštituovania školy narušili politické udalosti. Košice v dôsledku Viedenskej arbitráže (2. 11. 1938) pripadli Maďarsku, preto rodiaca sa inštitúcia sa musela ešte pred začatím výučby sťahovať, najskôr do Prešova, neskôr do Martina, kde napokon pôsobila prvý akademický rok. V októbri 1938 bola vyhlásená autonómia Slovenska, v marci 1939 v dôsledku známych udalostí došlo k rozpadu Československa, k vzniku Protektorátu Čechy a Morava a ku vzniku prvej Slovenskej republiky. Snem Slovenskej republiky svojím zákonom z 3. 7. 1940 premenoval Univerzitu Komenského na Slovenskú univerzitu, zároveň však založil dlho očakávanú a chýbajúcu Prírodovedeckú fakultu. Spomenuté udalosti vážne zasiahli aj do života D. Ilkoviča.
Pracovná cesta Dionýza Ilkoviča
V zmysle dohody medzi pražskou a slovenskou autonómnou vládou bol D. Ilkovič uvoľnený zo štátnych služieb (z miesta stredoškolského profesora) k 31. 12. 1938, zároveň o jeho služby čoskoro prejavilo záujem slovenské ministerstvo školstva a národnej osvety. Kým prvými ponukami na zamestnanie boli stredoškolské miesta v Bardejove a neskôr v Bratislave, jeho meno sa čoskoro vynorilo v súvislosti s obsadením katedry fyziky na Slovenskej vysokej školy technickej. D. Ilkovič v januári 1939 sám požiadal o habilitáciu na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a z veľkej časti aj úspešne absolvoval habilitačné konanie. K získaniu titulu docenta mu chýbala už len záverečná habilitačná prednáška, ku ktorej však nedošlo v dôsledku uzavretia českých vysokých škôl 17. 11. 1939. Venia docendi na Karlovej univerzite v odbore fyzikálna chémia bola preto udelená D. Ilkovičovi až vo februári 1946, vtedy už ako riadnemu profesorovi fyziky SVŠT.
Návrh, aby na fyzikálnu katedru bratislavskej techniky bol menovaný D. Ilkovič, podali v decembri 1939 vtedajší rektor Jur Hronec a Josef Kaucký, obaja matematici. Na základe tohto návrhu sa stal D. Ilkovič k 1. 2. 1940 mimoriadnym a od 1. 1. 1943 riadnym profesorom technickej fyziky na SVŠT. Návratom na Slovensko nastal v jeho profesionálnej dráhe obrovský zlom, ktorý je dodnes diskutovanou otázkou pri skúmaní jeho životných osudov. Keďže iný vhodný adept jednoducho ani nebol, od 1. 10. 1940 bol menovaný aj za (nehonorovaného) mimoriadneho profesora fyziky na nedávno založenej Prírodovedeckej fakulte a k 2. 8. 1944 bol na tomto poste potvrdený ako riadny (naďalej neplatený) profesor. V rokoch 1942 – 1945 bol tiež dekanom Prírodovedeckej fakulty. Súčasné pôsobenie na spomenutých školách prinášalo enormné pedagogické, organizačné, publikačné a iné povinnosti, ktoré si dnes sotva vieme predstaviť. Musíme si totiž uvedomiť, že Ústav technickej fyziky ani fyzikálna katedra na novej fakulte neboli konsolidované, rozbehnuté inštitúcie, ale pracoviská v štádiu zrodu alebo prinajmenšom budovania. Chýbalo im personálne zázemie, technické vybavenie, často aj elementárne prostriedky, o študijnej literatúre ani nehovoriac. Ústavom technickej fyziky SVŠT a Fyzikálnym ústavom Prírodovedeckej fakulty SU de facto začína inštitucionalizovaný vývoj slovenskej fyziky na univerzitnej báze, lebo predchádzajúce, tiež nie bohaté tradície, boli v dôsledku historických okolností prerušené. Priekopnícka generácia D. Ilkoviča, ale aj J. Hronca a ďalších, musela obetovať svoju vedeckú kariéru, aby vybudovala bázu neskoršieho vývoja.
Za svoj život získal významné ocenenia
Vo vlastnej bádateľskej práci sa zaoberal problémami teoretickej fyziky – termodynamikou, elektrodynamikou, teóriou relativity a jadrovou fyzikou. Je autorom viacerých vedeckých monografií a vysokoškolských učebníc, v ktorých na vysokej odbornej úrovni osvetlil najnáročnejšie partie fyziky a fyzikálnej chémie. Vedec Dionýz Ilkovič zomrel 3. augusta 1980 v Bratislave. Za svoje zásluhy získal viacero významných ocenení, ako sú napríklad titul Doctor honoris causa Univerzity Komenského, Čestná Heyrovského plaketa Československej akadémie vied (ČSAV) či Medaila J. A. Komenského. Jeho meno nesú niektoré významné aktivity ako nadácia na podporu mladých talentovaných študentov alebo čestná plaketa udeľovaná za významné vedecké výsledky dosiahnuté vo fyzike. Pamiatku Dionýza Ilkoviča, ktorý zomrel 3. 8. 1980 v Bratislave, pripomína okrem pomenovaní ulíc aj čestná plaketa, ktorú SAV udeľuje za zásluhy vo fyzikálno-chemických vedách. Práca stoviek odborníkov zo Slovenska, ktorí sa v súčasnosti už úspešne zapájajú do medzinárodných fyzikálnych a chemických výskumov, by nebola možná bez personálnych a inštitucionálnych základov obetavo budovaných priekopníckou generáciou D. Ilkoviča. Tieto základy sú napokon najväčším pamätníkom Ilkovičovho celoživotného diela. Dionýz Ilkovič zomrel v Bratislave 3. augusta 1980.
