Narodil sa 19. september 1899 v Slovenskej Ľupči. Bol významný slovenský architekt a predstaviteľ funkcionalizmu. Narodil sa do rodiny stolárskeho majstra Daniela Belluša a jeho manželky Anny ako ich prvorodený potomok. Východiskom jeho umeleckého úspechu bolo kultúrne orientované rodinné zázemie, ktoré ho formovalo od útlej mladosti. Otec, hoci remeselník, sa činorodo zapájal do kultúrneho života Banskej Bystrice, zaujímal sa o divadlo a výtvarné umenie a bolo len prirodzené, že i svoje deti orientoval týmto smerom.
Zo života Emila Belluša
Základné vzdelanie a neskôr aj klasické osemročné gymnázium absolvoval v Banskej Bystrici, kde ho v osemnástich odvádzajú do domobrany. Z vojenskej služby je uvoľnený v roku 1918 ku štúdiu na Fakulte architektúry Technickej univerzity v Budapešti, vtedajšom hlavnom meste Uhorska. Už nasledujúci rok ale odišiel na štúdiá do Prahy, hlavného mesta novovzniknutej Česko-Slovenskej republiky, kde pokračoval v štúdiu na Fakulte architektúry Českého vysokého učení technického v Prahe. Počas tohoto štúdia sa aktívne zapájal do činnosti spolku Detvan, združenia slovenských študentov, v ktorom sa stretával s maliarmi, hudobníkmi i filozofmi, kde si vytvoril priateľstvá na celý život. V roku 1924 ako absolvent projektuje svoju prvú budovu v tradicionalistickom duchu, polyfunkčný Národný dom v Banskej Bystrici. Od roku 1925 má vlastný ateliér v Bratislave a stal sa členom Spolku slovenských umelcov a pravidelne sa zúčastňoval sa všetkých jeho výstav v Bratislave, Hodoníne i Krakove. Tu položil základy svojej neskoršej spolupráce s Martinom Benkom i Jankom Alexym. V roku 1928 sa stal členom kuratória novozaloženej Školy umeleckých remesiel (spolu s Dušanom Jurkovičom a Fridrichom Weinwurmom). Okrem iného spolupracoval aj s režisérom Jánom Jamnickým v Slovenskom národnom divadle ako scénograf. Taktiež patril medzi členov redakčného kruhu kultúrneho časopisu Nová Bratislava.
Mal zásluhu na založení vysokej školy
Zaslúžil sa o založenie Slovenskej vysokej školy technickej (dnešná Slovenská technická univerzita) a architektonického školstva na Slovensku, kde v rokoch 1939 až 1970 pôsobil ako profesor, z toho v rokoch 1945 až 1946 ako dekan odboru inžinierskeho staviteľstva. V roku 1955 sa stal akademikom Slovenskej akadémie vied a roku 1956 získal titul DrSc. Jeho poslednou budovou je Mladá Garda v Bratislave z roku 1954, neskôr sa venuje už iba teoretickej a pedagogickej činnosti. Emil Belluš mal tiež veľký podiel na založení spolkovej činnosti architektov. Bol predsedom Spolku architektov Slovenska (1945 – 1953) a Zväzu slovenských architektov (1955 – 1956). Založil viaceré odborné časopisy, napr. v roku 1939 Technický obzor slovenský, neskôr v SAV Architektúru a urbanizmus a Životné prostredie. Napísal Encyklopédiu pozemného staviteľstva.
Vrcholná tvorba
Tridsiate a štyridsiate roky boli pre Emila Belluša vrcholným tvorivým obdobím. Vyprojektoval množstvo verejných, administratívnych, obytných aj priemyselných stavieb. Tie bratislavské silne ovplyvnili a dodnes ovplyvňujú tvár mesta, či už to boli tzv. družstevné domy z rokov 1934 až 1935 v dolnej časti terajšieho Námestia SNP, alebo budova Národnej banky (dnešná Generálna prokuratúra SR) na Štúrovej ulici, administratívna budova Coburg na Dostojevského rade (v spolupráci s architektmi Weinwurmom a Vécseim) z roku 1937, budova obchodnej komory (dnes sídlo Syndikátu novinárov) na Župnom námestí či 400 sociálnych bytov na Miletičovej a Trenčianskej ulici. Podobne aj hlavná pošta v Piešťanoch a mestské sporiteľne (dnes banky) v Martine a v Banskej Bystrici sú aj v súčasnosti dôležitými bodmi v urbanizme týchto miest. Skutočnou učebnicou dokonalých proporcií je mlyn „NUPOD“ v Trnave z roku 1936 a vodojem z roku 1941 v tom istom meste, ktorý je považovaný za jednu z Bellušových najkrajších stavieb. Málokto pozná pôsobivú továreň Dinas v Banskej Belej, kde Belluš navrhol sústavu škrupinových striech, vďaka ktorým budova dokonale zapadá do kopcovitého terénu. Tvorivý záber Emila Belluša bol nesmierne široký. Jedným z takmer neznámych rozmerov jeho tvorby bola aj jeho scénografická práca. Manželkin brat Ján Jamnický, ktorý bol známym avantgardným režisérom, Belluša uviedol do novej tvorivej oblasti, scénického výtvarníctva. Belluš bol zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej scénografie a spolu s Jamnickým poriadne predbehli svoju dobu. Medzi jeho ďalšie diela, ktoré projektoval ako mladý absolvent, patrí aj pamätník a náhrobný kameň iniciátorov a vodcov vzbury 72. pešieho pluku v tzv. Vodných kasárňach na dunajskom nábreží, M. Jurzu aj J. Škapíka, zastrelených v júni 1918 a pochovaných v Slávičom údolí. Jeho blízky vzťah ku kultúre dokumentuje aj to, že po celý život venoval mimoriadnu pozornosť úlohám, ktoré pozdvihovali národnú kultúru.
Jeho dielo má významný prínos aj pre európsku kultúru
Dielo Emila Belluša znamená významný prínos nielen pre slovenskú, ale aj pre európsku funkcionalistickú architektúru. Kolonádový presklený most ponad Váh v Piešťanoch z prvej polovice tridsiatych rokov 20. storočia spolu s Krematóriom v Bratislave od architekta Ferdinanda Milučkého zaradila medzinárodná únia architektov medzi najzaujímavejšie stavby sveta, čo mu prinieslo miesto v zozname iných slávnych mostov planéty. Architektonické projekty Emil Belluš otvoril moderným trendom, ale rešpektoval aj národné tradície. Veľká časť jeho diel sa stala národnými kultúrnymi pamiatkami. Uznávaný architekt ovplyvnil podobu mnohých slovenských miest nielen vlastnou tvorbou, ale sprostredkovane aj tvorbou svojich nasledovníkov. Za jeho dielo mu bol v roku 1965 udelený titul Národný umelec a roku 1974 získal Cenu Dušana Jurkoviča. Akademickí hodnostári Fakulty architektúry STU v Bratislave sa rozhodli pomenovať aulu STU Bellušovým menom a vo vestibule auly umiestnili bustu tohto významného slovenského architekta od akademického sochára Milana Lukáča.
Emil Belluš zomrel 14. decembra 1979 v Bratislave ako osemdesiatročný. Na jeho počesť sa od roku 1990 udeľuje Cena Emila Belluša za celoživotné dielo.
