Jednou z premnohých osobností uhorských dejín, na ktorú sú citované slová priam šité, je aj Juraj Selepčéni – Pohronec, ostrihomský arcibiskup a prímas Uhorska v rokoch  1666-1685. Juraj Selepčéni bol považovaný za jedného z najvýznamnejších cirkevných hodnostárov, diplomatov a politikov strednej Európy v  17. storočí.

Juraj Selepčéni – Pohronec sa narodil 24. apríla 1602 v Slepčanoch. Pokrstený bol vo Vieske nad Žitavou, pretože tesársky farský kostol spustošili Turci a prechodne sa bohoslužby i všetky cirkevné obrady pre tesársku farnosť konali vo Vieske nad Žitavou. V čase, keď sa Juraj narodil, Uhorské kráľovstvo už viac ako polstoročie neexistovalo. Európa sa zmietala v náboženských nepokojoch. V Kráľovskom Uhorsku navyše prebiehali stavovské povstania, ktoré boli vedené so súhlasom a vojenskou podporou sultána. Tieto povstania umožňovali Turkom čoraz viac plieniť územia Kráľovského Uhorska a predlžovať turecké jarmo. Po porážke uhorských a česko-nemeckých žoldnierskych vojsk pri Moháči v r.1526, vojská tureckého sultána postupne obsadili územie zhruba dnešného Maďarska a pripojili ho k tureckej ríši ako Budínsky pašalík. Zo Sedmohradska Turci zriadili kniežatstvo, ktoré bolo vazalom sultána. Len väčšia časť terajšieho Slovenska, Chorvátska a západná časť Zadunajska, historikmi označovaná ako Kráľovské Uhorsko, odolávala sultánovým vojskám a vládli v ňom Habsburgovia. Pohraničné územia tohto Kráľovského Uhorska boli dejiskom neustálych vpádov tureckých vojsk, ktoré často prerástli do vojen veľkých rozmerov. Žiada sa zdôrazniť že katolícka cirkev na čele s pápežmi neustále burcovala verejnosť Európy na boj proti tureckej expanzii. Na tento účel poskytovala obrovské finančné prostriedky a diplomatickými aktivitami miernila spory medzi kresťanskými panovníkmi. Aj Habsburgovia robili všetko čo bolo v ich silách, aby zastavili ďalší postup Turkov a ich sedmohradských spojencovo sa im raz viac, inokedy menej aj darilo.

Okrem toho, že Turci priamo či nepriamo ovládali viac ako 2/3 bývalého Uhorského kráľovstva, celou západnou a strednou Európou sa počnúc 20.,ale najmä 40.rokmi 16.storočia šíril protestantizmus. V bývalom Uhorskom kráľovstve bolo okolo roku 1580 viac ako 80% obyvateľov reformovaných, pričom kalvínov bolo viac ako ostatných spolu. V prípade šľachty percento reformovaných bolo ešte väčšie, pričom oslobodenie spod tureckého jarma chceli realizovať kolaboráciou s Turkami a to tak, že spoločne s nimi vyženú Habsburgov z celého Uhorska, ktoré sa stane vazalom Turecka a potom sa zbavia  (nevedno ako) tureckého panstva. Predpokladá sa, že cisárske  vojská v 17.storočí utrpeli väčšie straty v boji s protihabsburgskými povstalcami (Š. Bočkai, G. Betlen, Juraj I. Rákoci a I. Tököli a ďalší) ako s tureckými vojskami do r. 1683, teda do obliehania Viedne. Prioritou v tom čase malo byť vyhnanie Turkov z bývalého Uhorského kráľovstva a to mohlo zabezpečiť len cisárske vojsko s pomocou ďalších štátov a predovšetkým podporou pápežov.

Na čele rekatolizácie v Uhorsku stáli slovenskí cirkevní hodnostári

Katolíckej strane v Uhorsku trvalo dosť dlho, kým sa spamätala zo šoku vyvolaného náporom reformácie. Svoje pozície začala upevňovať až začiatkom 17. storočia. V Sedmohradsku a v osmanskej časti bývalého Uhorského kráľovstva sa kalvínstvo stalo väčšinovým náboženstvom. V Kráľovskom Uhorsku v 60. rokoch 17. storočia nastal návrat absolútnej väčšiny obyvateľstva ku katolicizmu. Rekatolizácia prebiehala nenásilne a na jej čele stál v rokoch 1616-1637 kardinál Peter Pázmaň a potom ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni – Pohronec. Z uvedeného vyplýva, že v čase narodenia Juraja Selepčéniho – Pohronca Uhorsko ako kráľovstvo neexistovalo, bolo rozdelené na tri časti a koncom 17. stor. dokonca na 4 časti. Jurajovi rodičia pochádzali z osady Malá Jóka, ktorá sa nachádzala na ľavom brehu rieky Žitavy, v blízkosti Malých Slepčian. Jeho otec bol pastierom na veľkostatku ostrihomskej kapituly v Malých Slepčanoch (majer Miková Ves). Malá Jóka v roku 1663 zanikla, lebo Turci ju zrovnali so zemou. Obyvatelia, ktorí prežili a neodvliekli ich do tureckého otroctva, si po vyhnaní Turkov v r. 1664 postavili na pravom brehu rieky Žitavy blízko Malých Slepčian novú osadu, ktorú pomenovali Nová Ves nad Žitavou. V najstarších kanoníckych vizitáciách tesárskej farnosti je údaj o gotickom kostole v Malej Jóke.

Udalosti zo života arcibiskupa Selepčéniho

Tieto udalosti však rodičia Juraja Selepčéniho – Pohronca už neprežívali. Zomreli súčasne už v roku 1608 buď počas morovej epidémie, alebo pri tureckom pustošení. Boli to Slováci a žili v čisto slovenskom prostredí. Okrem Juraja, ktorý v čase ich smrti mal 6 rokov, mali viac detí. Podľa mena poznáme okrem Juraja ešte ďalšie 3. Agáta bola vtedy 1-ročná, Michal o niečo starší a Barbora 10-ročná. Ďalšie 2 staršie sestry podľa mena nepoznáme. Po smrti rodičov Agátu a Barboru pritúlili ľudia z okolia. O jednoročnú Agátu sa postarala rodina Petra de Kraydon, ktorý bol správcom ostrihomskej kapituly v Tesároch. V rodine svojho ochrancu žila ako pomocníčka v domácnosti až kým sa nevydala za tesárskeho občana Štefana Gábriša. Desaťročnú Barboru prijal za pastierku roľník z Machuliniec, kde sa aj neskôr vydala. Chlapci Michal a Juraj sa dostali do rodiny zemana Ladislava Selepčéniho – Pohronca, ktorý býval vo Sv. Kríži nad Hronom.Tu pobudol Juraj len niekoľko mesiacov. Ešte v tom istom roku 1608 sa ho ujal brat Ladislava Selepčéniho – Pohronca, František, ktorý bol kanonikom v Trnave. Tam začal Juraj chodiť do školy. V roku 1611 však kanonik František Selepčéni zomrel a Juraj sa vrátil do Slepčian. Tu sa ho ujala rodina Petra de Kraydon, ktorá bola v príbuzenskom vzťahu s rodinou Ladislava Selepčénihi-Pohronca. Juraj (vtedy už 9-ročný chlapec) nastúpil do služby ako pomocný pastierik na majetku ostrihomskej kapituly.

Kardinál si všimol nadanie pastierika Juraja 

V roku 1617 kardinál Peter Pázmaň robil inšpekciu arcibiskupských a kapitulských majetkov a pritom navštívil aj Slepčany. Všimol si nadanie i túžbu po vzdelaní pastierika Juraja a umožnil mu (vtedy už 15-ročnému) študovať na gymnáziu v Trnave .V tom čase Trnava bola sídlom ostrihomského arcibiskupa, pretože Ostrihom bol v rukách Turkov. Juraj bol vynikajúcim žiakom a po ukončení gymnázia študoval ešte 2 roky na filozofickom lýceu a potom až do roku 1627 bol učiteľom na trnavskej mestskej škole. V roku 1627 kardinál Peter Pázmaň poslal skupinu  učenlivých katolíckych mladíkov na bohoslovecké štúdiá do Ríma. Medzi nimi bol vtedy už 25-ročný Juraj Selepčéni-Pohronec. Podľa údajov samotného Juraja, Ladislav Selepčéni-Pohronec si ho adoptoval za syna. Stalo sa to ešte v čase, keď bol gymnazistom v Trnave, alebo pred odchodom do Ríma. S menom Juraj Selepčéni začal používať aj Ladislavov zemiansky titul a aj jeho erb: bol to dvojchvostý lev s korunou na hlave ako vystupuje po svahu do vrchu, aby dosiahol slnko a hviezdy. V Ríme býval v kolégiu Hungarico-Germanicu. Vo  vatikánskom archíve sa nachádza list kardinála Pázmaňa, datovaný v Bratislave 14.8.1627, v ktorom sa píše, že posiela 9 chlapcov „studiorum causa“. O ich charaktere kardinál Pázmaň píše: „Sú počestní a nadaní,… všetci sú z miesta  saluberrimo“ (veľmi zdravého). V liste sú uvedené aj mená mladíkov. Na prvom mieste je Juraj Selepčéni-Pohronec, ďalej Andrej Péchy, Tomáš Pistéš, Demeter Jarftáš, Juraj Suchla, Andrej Nagy, Pavol Busakovič, Peter Nasary a  Martin Albert. Štúdium v Ríme trvalo 7 rokov a Juraj získal hodnosť doktora filozofie a teológie. Bol vynikajúci študent. Profesor kolégia v Ríme, jezuita Jan de Lugo ho hodnotil takto: „Georgius Pohronicus Szelepcsény … v čase štúdia sa preslávil. Mal viacero cností , ako sú: nadanie, skromnosť, usilovnosť, túžbu po vzdelaní, rozvážnosť a vynikal vo všetkých smeroch. Na zasedaní kardinálov a iných prelátov obhájil tézy z celej teológie cum plausu et  laude magna“. Profesor Jan de Lugo ďalej píše: „Aj pred pápežom si dobre počínal. V prastarej viere našich predkov, našej viery a náboženstva, kňazskej integrite a iných náboženských cvičeniach si tak počínal, že sa nám javil veľmi drahým a milým a všetkým seminaristom dával príklady cností. Nádejame sa, že bude užitočný pre vlasť.“ V roku 1635 bol Juraj v Ríme vysvätený za kňaza a ešte v tom istom roku sa vrátil do vlasti. Dňa 27. 12. 1635 nastúpil na miesto farára v Senci. Tam sa začala závratná kariéra niekdajšieho pastierika. Už 3. januára 1636 bol ustanovený  za ostrihomského kanonika so sídlom v Trnave. Kardinál Pázmaň plánoval zveriť mu úrad kancelára arcibiskupstva. Selepčéni, aby poznal celú ostrihomskú arcidiecézu, si vyžiadal dlhšiu dovolenku. Počas nej precestoval takmer celé ostrihomské arcibiskupstvo. Navštívil aj tesársku farnosť a Kamenné Kosihy, kde navštívil rodinu Selepčéniovcov, ktorí sa tam presťahovali zo Sv.Kríža nad Hronom. Pomohol im nanovo zriadiť katolícku faru. Po dovolenke nastúpil miesto kancelára arcibiskupského úradu v Trnave. Dňa 19. marca 1637 zomrel kardinál Peter Pázmaň a Selepčéni bol smútočným kazateľom na jeho pohrebe.

Ďalšie životné cesty

V roku  1638 sa v Trnave konal provinciálny koncil venovaný otázkam rekatolizácie. Na ňom boli ustanovené pastoračné smernice na uskutočňovanie nenásilnej rekatolizačnej činnosti. Po skončení koncilu sa Selepčéni zriekol hodnosti arcibiskupského kancelára a presťahoval sa do Bratislavy, pretože sa stal referentom pre cirkevné veci pri Uhorskej kráľovskej kancelárii. Na jar v roku 1641 cisár poslal Selepčéniho ako pridelenca – vyslanca do Carihradu. Jeho úlohou bolo vyjednávať u sultána Ibrahima podmienky na uzavretie mieru medzi cisárom a sultánom. Mier bol uzavretý a mierová zmluva bola podpísaná v r.1642 v Söni. Cisár vysoko hodnotil Selepčéniho aktivity a vymenoval ho za titulárneho biskupa novienského a priznal mu aj hodnosť pilišského opáta. Začiatkom roku 1643 bol Selepčéni znovu v Carihrade ako dočasný pridelenec rakúskeho vyslanca. Jeho úlohou bolo pôsobiť na tureckých vládnych i vojenských činiteľov tak, aby mierová zmluva zo Söni bola tureckou stranou dodržiavaná. Turecká armáda ju totiž bežne porušovala.

Selepčéniho situácia bola veľmi komplikovaná. V rovnakom čase prišli totiž do Carihradu aj poverenci sedmohradského kniežaťa Juraja I. Rákociho. Jeho poverenci mali presvedčiť sultána a veľkovezíra, aby súhlasili s tým, že ich vazal, teda Rákoci, napadne Kráľovské Uhorsko a že Turci mu poskytnú aj vojenskú pomoc. Rákociho poverenci bohatými darmi takmer už dosiahli sultánov súhlas. Navyše veľkovezír dal Selepčéniho uväzniť s odôvodnením, že sa mieša do vnútorných záležitostí Turecka a tajne vyjednáva s vojenskými i politickými predstaviteľmi Turecka, dokonca aj s veliteľom janičiarov. V tejto, pre Selepčéniho kritickej situácií, v jeho prospech vystúpil veľký carihradský mufty a presvedčil sultána, aby Selepčéniho z väzenia prepustil a aby sa veľkovezír Selepčénimu ospravedlnil, čo sa aj stalo. Sultán Ibrahim potom osobne prijal na audiencii J. Selepčéniho a bohato ho obdaroval.

Krutý Juraj I. Rákoci

S menom Juraja I. Rákociho sú spojené drsné, krvavé činy, ktoré si dejiny Slovenska vpísali zvlášť hlboko do pamäti. V čase protihabsburgského povstania G. Betlena bol jedným z jeho vojenských veliteľov Juraj Rákoci, neskoršie sedmohradské knieža  Juraj I. Rákoci. Jeho hajdúsi 7. septembra 1619 obsadili Košice a na smrť umučili troch katolíckych kňazov len preto, že odmietli zaprieť svoju vieru. Boli to dvaja mladí jezuitskí kňazi Štefan Pongrácz (Maďar), Melchior Gradziecký (Poliak) a Marek Križín (Chorvát) – ostrihomský kanonik. Po krutom a dlhom mučení dvoch sťali a Gradzieckého polomrtvého hodili do odpadovej jamy. Pápež Pius X. v r. 1905 ich vyhlásil za blahoslavených a pápež Ján Pavol II. počas návštevy Slovenskej republiky v r. 1995 ich v Košiciach vyhlásil za svätých. Kardinál Pázmaň ich už v r. 1628 považoval za mučeníkov a poslal o tom do Ríma podrobnú správu. Rovnako troch umučených kňazov nazývali mučeníkmi aj jeho nástupcovia arcibiskupi J. Lipai, J. Selepčéni – Pohronec, J. Scitovský a iní. V maďarskej históriografii sa z Marka Križína stal Körösi Mark a z Melchiora Gradzieckého Grodecz Menyhért ?! /Pokračovanie/

( Medzititulky a úprava redakcia )

autori: Edita Tarabčáková, Michal Tarabčák, Historický odbor Matice slovenskej