Počas prvej svetovej vojny stál Ján Kubašek v popredí úsilia o získanie samostatnosti Slovákov a bol nielen jedným zo signatárov Pittsburskej dohody, ale aj človekom, ktorý nezištne pomáhal ľuďom v núdzi. Bol jedným z tých, ktorí prispeli na cestu po USA budúcemu prezidentovi Československej republiky Tomášovi G. Masarykovi. V roku 2018 si pripomíname storočnicu od vzniku Československej republiky. S odstupom času sa na mnohých dejateľov neprávom zabúda. Medzi skromné osobnosti, ktoré sa podstatnou mierou zaslúžili o vznik novej vlasti bezpochyby patrí aj Ján Kubašek.
Ján Kubašek prišiel na svet v Starej Ľubovni. Narodil sa do starej a váženej meštianskej rodiny dňa 15. apríla 1885. Rodné mesto nebolo síce veľké, ale zato bohaté a hrdé na svoju históriu. Hrad nad mestom sa cez stáročia stal nemým svedkom mnohých zápasov nielen o prežitie, ale aj o vízie lepšej budúcnosti. V minulosti významné kráľovské mesto malo v časoch detstva Jána Kubašeka už iba menej významné postavenie vo veľkom Uhorsku. Hrdosť mešťanov na rodný kraj a korene starých rodov však zostali. Ján najskôr ukončil v Starej Ľubovni ľudovú školu a v štúdiu pokračoval na neďalekom gymnáziu v Podolínci. Neskôr v štúdiách pokračoval v Spišskej Novej Vsi, kde v roku 1902 aj zmaturoval. Tak, ako mnoho jeho rodákov, aj on odišiel z mesta pod malebnými Vysokými Tatrami a vybral sa do ďalekého sveta. Na loď do USA nastúpil v októbri 1902. Mal iba necelých 18 rokov. Po príchode do USA sa rýchle zorientoval a usúdil, že najlepším jeho zamestnaním bude miesto v banke. Nakoniec sa usadil v Pensylvánii a zamestnal sa ako bankový úradník v meste Olyphant. Dnes presne nevieme aké vnuknutie vstúpilo do svedomia i vedomia mladého človeka v ďalekej cudzine a čo ho ovplyvnilo v jeho ďalšom živote. Isté je však jedno. Ján Kubašek sa v roku 1908 rozhodol pre kňazské povolanie. V roku 1912 absolvoval štúdium teológie v Arcibiskupskom seminári sv. Jozefa v Yonkers a za kňaza ho vysvätili 14. februára 1919. Je zaujímavé, že od svojej vysviacky až do smrti pôsobil na slovenskej farnosti Najsvätejšej trojice v Yonkers v štáte New York. Najskôr ako kaplán a neskôr ako správca farnosti až do svojej smrti 16. 6. 1950.
Pôsobenie medzi slovenskou komunitou
Úctu k domovu si Ján Kubašek priniesol z rodného kraja. Rodičia mu do jeho duše už od útleho veku vštepovali lásku k blížnym a úctu k predkom i prítomnosti. Bol národovec a mimoriadne pracovitý kňaz. Aktívne sa zapájal do práce v slovenských spolkoch, písal do krajanskej tlače a v rokoch 1915-1919 bol aj predsedom Združenia slovenských katolíkov v USA. Za jeho predsedníctva začal vychádzať tlačový orgán združenia Dobrý pastier, do ktorého sám redakčne prispieval. Bol aj predsedom slovenskej kňazskej organizácie Tovaryšstvo verných Slovákov. Písal aj do iných slovenských novín a časopisov, ako boli a sú Jednota, Katolícky Sokol, Slovák v Amerike, či Národné noviny. Veľký pozemok okolo farnosti nenechal ležať ladom. Pri kostole v Yonkers nechal postaviť kláštor pre rehoľné sestry (dominikánky) a veľkú modernú budovu osadnej školy. Za jeho pôsobenia a priamej iniciatívy vybudovala početná slovenská komunita v Yonkers úžasné centrum, ktoré ešte aj dnes udivuje. V Yonkers vznikol akýsi slovenský ostrov v šírom mori iných amerických národností. Na jednej ucelenej ploche Slováci mali svoj impozantný kostol, rozľahlú faru, veľkú a modernú školu a nakoniec aj sociálny ústav pre seniorov a chorých ľudí. V Yonkers je po rodákovi zo Starej Ľubovne pomenovaná ulica a aj domov pre seniorov nesúci názov Kubašek Trinity Minor.
Národovec v cudzine
Ján sa už od svojho príchodu do USA zapájal do činností slovenských spolkov. Bol aktívny a stál pri kľúčových rokovaniach. Osud starej vlastni mu nebol ľahostajný. Organizoval, písal, podporoval a všemožne sa snažil za oslobodenie Slovákov spod Uhorského jarma. Kubašek mal čulé styky s T. G. Masarykom a M. R. Štefánikom. Zorganizoval aj stretnutie slovenských kňazov s Milanom Rastislavom Štefánikom počas jeho návštevy v USA. Stretnutie sa uskutočnilo 20. septembra 1917 v New Yorku. Kubašek bol v hlavnom prúde signatárov Pittsburskej dohody. Vďaka jeho návrhom boli preformulované viaceré body dohody. Zaslúžil sa predovšetkým o odsek požadujúci zriadenie slovenského snemu. Kubašekovi mimoriadne záležalo na plnení dohody, o čom svedčí aj jeho dôrazne naliehanie na T.G. Masaryka. Žiadal ho o rešpektovanie povinnosti voči Slovákom v novom štáte. Masaryk dohodu z Pittsburghu parafoval svojim podpisom až 14. novembra 1918. O pár dní neskôr sa Štefánik a Masaryk listom zo dňa 20. novembra 1918 zaviazali, že nový štát bude rešpektovať práva katolíckej cirkvi. Aj to mal na srdci Ján Kubašek. Jedno je isté, že to čo bolo v Pittsbughu dohodnuté a dané na papier, bolo nevyhnutné kontrolovať. Aj v tejto súvislosti na Slovensko vyslali na jar roku 1919 delegácia, v ktorej mal byť aj Kubašek. Žiaľ, jeho mnohostranné aktivity vo veľkej farnosti Yonkers mu cestu zahatali. Vývoj v novej vlasti a najmä postavenie Slovákov pozorne sledoval a pripomienkoval. Stál na čele skupiny, ktorá pripravila v roku 1920 rezolúciu za dodržiavanie bodov Pittsburskej dohody. Rezolúcia žiadala implementovať do Ústavy Československej republiky jednotlivé body dohody z Pittsburghu. V roku 1927 náhle oslepol, ale v pastorácii naďalej pokračoval. Od pápeža Pia XI. dostal osobitný dišpenz slúžiť svätú omšu na počesť Panny Márie, ktorej text sa naučil naspamäť. Pri 25. výročí jeho kňazskej vysviacky vysoko ocenil jeho prácu newyorský arcibiskup kardinál Patrick Hayes slovami:
„Tento kňaz vidí viac ako my, lebo hľadí na svet očami ducha.“
Meno Kubašek v meste Stará Ľubovňa už nenájdete. Spomienkou na významnú ľubovniansku rodinu je už iba pamätná tabuľa slávnemu rodákovi umiestnená na budove farského úradu. Ján Kubašek bol skromný človek, o čom svedčí aj jeho nenápadný podpis pod Pittsburskou dohodou.
Yonkers v roku 2018 očami autora článku
Moja tretia cesta do Yonkers bola nielen zo zvedavosti, ako to tam po 20. rokoch vyzerá, ale aj z pragmatického dôvodu. V tomto roku som si dal za cieľ mapovať osudy mnohých amerických Slovákov. Mesto som naposledy navštívil v roku 1998. Vizuálne sa toho veľa nezmenilo. Kostol Najsvätejšej trojice stál na svojom mieste. Akurát zmenil majiteľa. Už neslúži Slovákom, ale inej komunite. Škola, ktorá sa kedysi radila k tým moderným v USA, je zatvorená. Priestranstvo pred školou je udržiavané a tak isto priľahlý park. Sociálne zariadenie postavené Jánom Kubašekom je prevádzkované a aj naďalej zostalo pomenované po jeho zakladateľovi, rodákovi zo Starej Ľubovne. Pred školou nájdeme aj pamätník jednému z veľkých Slovákov, majorovi Jánovi Ladislavovi Polereckému. Ako príslušník a neskôr aj veliteľ husárskeho pluku vojvodu de Lauzun vo Washingtonovej armáde si vďaka svojej povahe získal veľké množstvo priateľov, medzi ktorých patril aj Abrahám Lincoln, neskorší americký prezident. Polerecký zomrel 8. júna 1830 a je pochovaný v rodinnej hrobke v meste Dresden v štáte Maine. Slovenský duch v Yonkers sa pomaly a isto vytráca. V minulosti tu žili tisícky Slovákov. Dnes ich zostalo už iba veľmi málo. Azda aj preto potešilo stretnutie so synovcom Jána Kubašeka, Štefanom Kubašekom. A bolo o to zaujímavejšie, že sme vlastne po našich predkoch rodina. Hoci Štefan po slovensky už nevie rozprávať, od rodičov a zo školy si predsa len pamätal nielen niektoré slová, ale aj texty niektorých pesničiek. Jeho záujem bol aj o Starú Ľubovňu, kolísku jeho predkov. Štefan sa stal pamätníkom zašlej slávy Slovákov v Yonkers a dnes už iba nostalgicky opisuje nezvratné zmeny v meste. Veľmi som sa potešil keď ma odprevadil na cintorín za Yonkers na miesto posledného odpočinku Jána Kubašeka, jeho otca Jána, matky Anny a sestry Márie. Otec Štefana Kubašeka, Jánov brat, je pochovaný na druhom cintoríne mesta Yonkers. Do Spojených štátov sa najskôr vysťahoval Ján Kubašek a za ním prišla aj ostatná rodina. Meno Kubašek v mojom rodnom meste Starej Ľubovni už nenájdete. Spomienkou na významnú ľubovniansku rodinu je už iba pamätná tabuľa slávnemu rodákovi umiestnená na budove farského úradu. Ján Kubašek bol skromný človek, o čom svedčí aj jeho nenápadný podpis pod Pittsburskou dohodou. © Štefan Dlugolinský 2008 /2018
