Prvou po slovensky spievanou operou bolo dielo francúzskeho skladateľa Julesa Masseneta Kaukliar u Matky Božej. Operu po slovensky naštudoval vtedajší operný súbor Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave. V sobotu 24. augusta uplynulo 100 rokov od premiéry tohto predstavenia. V období od 23. do 27. augusta 1924 sa v Bratislave konal Prvý celoslovenský eucharistický kongres. Išlo o mimoriadnu cirkevnú a spoločenskú udalosť, ktorá priviedla do Bratislavy kňazov, rehoľníkov a laikov z celého Slovenska. A práve pri tejto príležitosti sa operný súbor SND podľa Zuzany Nemcovej, vedúcej Centra divadelnej dokumentácie Divadelného ústavu v Bratislave, rozhodol otvoriť divadelnú sezónu operou Julesa Masseneta Kaukliar u Matky Božej v slovenskom preklade, ktorý sa už dlhšie pripravoval, hoci pôvodne nie pre profesionálnu scénu. Režisérom inscenácie bol operný spevák Zdeněk Knittl, ktorého Oskar Nedbal, vtedajší riaditeľ SND, angažoval v sezóne 1924/1925 aj ako režiséra a o preklad sa postaral profesor Miloš Ruppeldt, zakladateľ Hudobnej školy na Slovensku.
„V uvedenej sezóne bol operný súbor SND ešte stále zložený prevažne z českých operných spevákov. Ale už sa objavili aj prvé slovenské veľké hlasy. V sezóne 1924/1925 spievali v opere SND z českých umelcov napríklad Dobřena Šimáňová a Mirko Horský, obaja boli členmi súboru od roku 1919, budúce operné hviezdy Marie Jensenová a Marta Krásová, ale aj Zdeněk Ruth-Markov, jedna zo zakladateľských osobností slovenského operného umenia, či operní sólisti Zdeněk Knittl a Géza Fischer. Súbor posilnil aj ruský operný spevák Bronislav Chorovič a prvá slovenská lastovička, neskôr operná stálica, Helena Bartošová,“ uviedla Zuzana Nemcová, vedúca Centra divadelnej dokumentácie Divadelného ústavu v Bratislave. Zloženie obyvateľstva Bratislavy v rokoch prvej Československej republiky slovenskému divadlu podľa nej veľmi neprialo. To sa zásadne zmenilo až po druhej svetovej vojne. Obecenstvo v 20. rokoch minulého storočia bolo ešte zvyknuté na maďarské a nemecké divadelné spoločnosti. Zaujímavé je podľa Nemcovej aj to, že sa v 30. rokoch po vzniku samostatnej slovenskej činohry dokázala v SND udržať aj česká činohra. Na ďalšie preklady bolo treba podľa nej počkať do 40. rokov minulého storočia. Postupná stabilizácia súborov a nástup slovenských tvorcov a interpretov viedli aj k väčšiemu dopytu po slovenských prekladoch libriet. K prvým prekladateľom operných či operetných diel patrili aktívni umelci ako Arnold Flögl (Thais 1933, Eugen Onegin 1934, Hlad 1936, Cár Kalojan 1937), Štefan Hoza (Paganini 1933, Madame Pompadour 1938, Bohéma 1939, Tosca 1940), Ferdinad Hoffmann (Blúdiaci Holanďan 1939).
