Študoval na gymnáziu v Kremnici (1935 – 1943), na filozofickej fakulte Univerzity Komenského (1943 – 1945) a na dramatickom oddelení Štátneho konzervatória v Bratislave. Od roku 1944 bol člen a v rokoch 1963 – 1966 šéfom činohry SND v Bratislave. Ako herec pôsobil v historickej budove SND. V rokoch 1946 – 1951 na Novej scéne Národného divadla, neskôr v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava a na Malej scéne od roku 1962 do marca 2007. Od apríla 2007 pôsobil v novej budove SND. Od roku 1949 bol pedagógom na bratislavskom konzervatóriu, v rokoch 1953 – 1954, 1956 – 1957, 1960 – 1968 a 1982 – 1984 VŠMU v Bratislave. Po revolúcii sa stal na krátko ministrom kultúry Slovenskej republiky. Venoval sa aj pedagogickej práci a bol docentom. V roku 1968 emigroval do Viedne, ale vrátil sa späť do vlasti po troch mesiacoch.
Bol uznávaným a veľmi populárnym hercom v bývalom Československu, na Slovensku a v Čechách. Jeho tvorba, vyvíjajúca sa v úzkom spojení s umeleckým prednesom predstavuje vrchol moderného slovenského herectva. Vynikal schopnosťou vykresliť popri vonkajšom aj vnútorný portrét postavy, a detailne ovládal javiskovú reč. Z úloh: Petrucio (Skrotenie zlej ženy, 1946; Merkucio, Romeo a Júlia, 1957; Macbeth, 1959; Jochanan, 1955; Herodes, 1970 (Hviezdoslav, Herodes a Herodias); Quentin (A. Miller Po páde, 1964) a mnoho ďalších.
Ladislav Chudík bol všestranným hercom. Jeho schopnosť prispôsobiť herecký prejav požiadavkám filmových a televíznych prostriedkov mu poskytla bohatú tvorivú činnosť v médiách. V rozhlase vytvoril rad hereckých postáv, účinkoval aj ako recitátor alebo hlas často prepožičal rôznym komentárom pre rôzne žánre. Od začiatku kariéry hral romantických hrdinov a neskôr aj charakterové postavy. Z množstva jeho televíznych úloh k najúspešnejším patrí postava primára Sovu v seriáli Jaroslava Dietla Nemocnica na okraji mesta (1982). V rozhlase vytvoril veľa hereckých postáv. Bol dva razy ženatý a jeho druhou manželkou bola Češka a právnička Alena.
Herecká cesta Ladislava Chudíka
Jeho otec bol majster v železiarňach v Podbrezovej, čo bolo v tých časoch slušné sociálne postavenie. Malý Lacko sa chcel stať železničiarom, ale osud mu určil iné povolanie. Ešte pred maturitou na kremnickom gymnáziu účinkoval v hre Zostaň s nami, Pane! Tam si ho všimol dramaturg Národného divadla Ján Sedlák. Chudíka prijali ako hospitanta, neskôr ako eléva do Národného divadla a ako študenta na Štátne konzervatórium. Na žiadosť otca študoval slovenčinu a ruštinu na Univerzite Komenského, ale štúdium napriek dobrým výsledkom opustil, pretože sa rozhodol pre herectvo. Herecké príležitosti nedali na seba dlho čakať. Čoskoro si ho všimli aj filmový tvorcovia, najmä režisér Pavol Bielik, ktorý mu ponúkol úlohu legendárneho kapitána Dabača. Postava partizána, silného individualistu, bol v jeho stvárnení postavou reálneho človeka a nielen papierového hrdinu. Spolu s mužným zovňajškom vytvoril Chudík v roku 1959 počas normalizácie intelektuálneho hrdinu i sexsymbol. Podľa niektorých divadelných teoretikov by ho za kapitána Dabača v USA ocenili hollywoodskym Oscarom. Rovnako ako za hlavnú postavu televízneho seriálu Nemocnica na okraji mesta.
Ocenenia
Výpočet stvárnených postáv by bol dlhý. Za jeho herectvo bol ocenený mnohými vyznamenaniami. Ladislav Chudík získal v roku 1982 titul národný umelec, v roku 1999 dostal najvyššie štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy a v tom istom roku získal Cenu Jozefa Kronera za celoživotné dielo. Za vedľajšiu postavu vo filme Kawasakiho ruže dostal Českého leva. Ladislav Chudík zomrel 29. júna 2015 v Bratislave. Slovenskú hereckú legendu pripomína pamätník v prostredí Hájneho grúňa, na jeho obľúbenom mieste vysoko nad umelcovou rodnou obcou Hronec. Pamätník slávnostne odhalili 13. júla 2018.
