Pred 92. rokmi sa 18. júna 1932 narodil v Nitrianskom Pravne slovenský režisér Ján Roháč. Dodnes je považovaný za zakladajúcu osobnosť modernej česko-slovenskej divadelnej a televíznej zábavy. Bol pri zrode legendárnej Laterny magiky, formoval divadlo Semafor a bol prvým, ktorý začal televízne inscenovať populárne pesničky.
Po ukončení základnej školy študoval na reálnom gymnáziu v Prievidzi. Už na strednej škole sa orientoval na režisérsku a hereckú dráhu. V gymnaziálnom krúžku zrežíroval Marínu Havranovú od Ivana Stodolu. Účinkoval v rôznych autorských kabaretoch, s ktorými sa zúčastňoval na celoštátnych divadelných prehliadkach. Svoj režisérsky talent uplatnil aj počas štúdia réžie v Prahe na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení, ktorú absolvoval v rokoch 1951 až 1955. Popri štúdiu sa stal aj režisérom Divadla estrády a satiry v Prahe. Po ukončení štúdia dostal umiestenku do Východočeského divadla v Pardubiciach kde pôsobil dve sezóny. V roku 1957 sa vrátil späť do Prahy. Svoj výrazný režisérsky talent uplatnil najskôr vo viacerých divadelných inscenáciách slávneho pražského Divadla ABC a v rokoch 1959 až 1961 sa stal režisérom a istý čas aj šéfom svetoznámej Laterny magiky. V rokoch 1961 až 1963 hosťoval v pražských i mimopražských divadlách. V divadle Semafor spolupracoval so známymi a vtedy mimoriadne populárnymi dvojicami Jiří Suchý – Jiří Šlitr a Miloslav Šimek – Jiří Grossmann. Známa je aj jeho dlhoročná spolupráca s Miroslavom Horníčkom, s ktorým pripravoval ako režisér známe Hovory H. Podpísal sa pod viac ako dvadsať divadelných titulov. Počas svojej práce v Prahe výlučne používal materinský jazyk nikdy sa ho nevzdal. Pražskí umelci si na jeho verbálny prejav zvykli. Jeník, ako ho volali, bol pre nich veľká osobnosť. Tak isto ho volal aj Ján Werich, ktorého obdivoval ako vlastného syna.
Prelet ponad titulmi, ktoré režíroval
Sféra Roháčovho záujmu sa postupne presunula ku hranému filmu a do začínajúcej televízie. V rokoch 1968 až 1980 bol pendlujúcim externým režisérom Československej televízie v Prahe a Bratislave. Medzi jeho najznámejšie filmové réžie patria: Kdyby tisíc klarinetů (1965), Dobře placená procházka (1966), Tchýně (1969), Svatební noc (1970), Věra – nevěra (1972), Traja chrobáci ( STV 1976), Parížsky život (1978), Snehuliaci (STV 1980) a i. V Slovenskej televízii režíroval špičkové zábavné a hudobné programy s populárnymi hercami a spevákmi ako bol hudobný program Našich 9, Život pre ľahkú múzu (S Františkom Zvaríkom v roku 1976), Rodný môj kraj (1978), Drevený program s Milanom Lasicom, Júliusom Satinským, Jankou Kociánovou, Mariánom Labudom, či Ivanom Krajíčkom a Oldom Hlaváčkom (1978). V roku 1970 pripravil v bratislavskom štúdiu silvestrovské vydanie Randez-vous pri Dunaji. Od roku 1977 začal s českým hercom Vladimírom Menšíkom realizovať nový a nápaditý typ programu na záver roka. Silvestre z Kavčích hor, aj s prispením ostatných štúdii v Československu. Doteraz neboli prekonané. Jeho zmysel pre hudbu sa prejavil najmä v hudobnom filme Kdyby tisíc klarinetů, na ktorom spolupracoval s Vladimírom Svitáčkom v roku 1965. O vtipné pesničky sa postarali Jiří Šlitr a Jiří Suchý. Vo filme sa herecky predstavili viacerí interpreti vtedajšieho Semafóru. Režisérky sa Roháč podieľal aj na viacerých televíznych inscenáciách, programoch a seriáloch – Pesničky na zajtra, programy s umelcami zo Semafóru Recitál I, II, Hovory H, Prišla púť… Najvýraznejším príspevkom do televíznej a hudobnej poetiky 60.a 70. rokov boli sfilmované pesničky, ktoré predstavovali krátke mini príbehy. Boli to piesne Jazdím bez nehôd, Marnivá sesternica, Zčervená, Zhasnite lampióny, Život je pes a ďalšie, ktoré dosahovali kvalitu západnej televíznej produkcie.
Roháč režíroval prvú slovenskú televíznu inscenáciu
Na Slovensku sa do pamäti zapísal ako režisér, ktorý režíroval prvú inscenáciu Dovidenia Lucien!, ktorá sa vysielala naživo v roku 1957. Do inscenácie oslovil Máriu Kráľovičovú a Ela Romančíka. Na prvú televíznu inscenáciu si nedávno zaspomínala hlavná predstaviteľka a vtedy začínajúca herečka Mária Kráľovičová: “ Dva mesiace sme skúšali v budove bývalého rozhlasu na Zochovej, odkiaľ sa vtedy vysielalo. Kolegovia sa nám aj čudovali, že toľko skúšania, a hrať sa to budeme iba jediný raz. Išlo sa naživo a my sme museli vedieť nielen text, ale ovládať aj celý technický scenár, pamätať si, z ktorej strany sa kedy postaviť pred kameru, ako sa nenápadne, niekedy prikrčene presunúť. Boli to nervy! Ale boli sme prví.“ Spolu s herečkou Máriou Kráľovičovou bol pri tom aj Elo Romančík, ružomberský rodák, ktorý začínal v Martine Stal sa historicky prvým hercom v slovenskej televíznej inscenácii.
Pamätnými zostanú aj slávne Bumerangy z rokov 1968 až 1969. Ján Roháč sa stal zakladateľskou osobnosťou v oblasti nových médií, televíznej zábavy, uplatnenia hudby v televízii. Mal mimoriadny zmysel pre nové a zaujímavé hudobné trendy, pre životný detail, ostrú pointu a efekt. V roku 1957 v spolupráci s V.Svitáčkom nakrútil aj satirickú komédiu Koniec jasnovidky, ktorá bola z politických dôvodov cenzurovaná až do roku 1963.
Preslávil sa aj vo svete
Jána Roháča zaraďujeme k spolutvorcom audiovizuálneho systému Kinoautomat, ktorý na svetovej výstave Expo’58 v belgickom Bruseli. Podobný program naštudoval aj pre EXPO 67 v Montreale, kde ho uviedli 420 krát. A práve v kanadskom Montreale sústredil na seba veľkú pozornosť svetovej kultúrnej verejnosti. V jednom aj v druhom programe dominovala slovenská príroda a slovenské ľudové piesne. Montreálsku verziu programu premietali niekoľko tisíc krát aj na výstave Hemisfair v San Antoniu v USA. Jeho premyslené réžie sú profesionálnym základom od ktorého sa odvíjala ďalšia slovenská a česká hudobno – zábavná televízna tvorba. Svojim umením zasiahol aj do hraného filmu. Roháč bol majstrom vo využívaní filmových trikov a animácie pri nakrúcaní medzinárodne ocenených televíznych filmov Snehuliaci a Traja chrobáci. Rok po vzniku Troch chrobákov, ktorý mimochodom realizovali v najväčšom štúdiu na Kolibe, dielo ocenili na prestížnom televíznom festivale pre mládež Prix de Jeunesse v Mníchove. Posledným jeho veľkým dielom bol projekt Kinoautomat pre Japonsku televíziu
Mal ešte veľa plánov
O Jánovi Roháčovi už počas jeho života písali mnohé periodiká, ako napr. Film a divadlo, Populár, Televízia, Život, Sloboda, Ľud, Práca, Pravda a ďalšie. Ako televízny režisér i scenárista sa podpísal pod stovky titulov a ako divadelný režisér pod 20 hier. Všetky diela mali a ešte aj dnes majú špičkovú úroveň. Slovenskí a český diváci nezabúdajú na jeho programy, a my bývalí kolegovia na spoločné chvíle pri práci. Mal som tú česť s režisérom Jánom Roháčom spolupracovať na mnohých tituloch ( cyklus Našich 9, Divadlo bez opony, Drevený program, Rodný môj kraj, Silvestre 1978 a 1979, Ktosi je za dverami, Dožinky v Nitre, Kinoautomat pre Japonsko …). Ján Roháč postavil aj známy cyklus Ktosi je za dverami a jeho prvé aj druhé nakrúcanie bolo v známo V – klube. Rozhodne by sme nemali zabúdať na túto osobnosť slovenskej i československej televíznej i divadelnej tvorby, na režisérsku jednotku hudobno – zábavných programov. Ján Roháč bol ženatý s dcérou národného umelca Emila Františka Buriana, herečkou Zuzanou Burianovou. V roku 1971 sa im narodila dcéra Katarína. Ján Roháč zomrel ako 48 ročný, 5. októbra 1980 v Prahe na infarkt myokardu tesne po dokončení projektu Kinoautomat pre Japonsko.
