Štefan Kvietik sa narodil 10. mája 1934 v Dolných Plachtinciach v okrese Veľký Krtíš. Samotný pôvod z plachtinskej doliny, kde sa narodili herecké legendy ako Ctibor Filčík, Július Pántik či Milan Kňažko, mu predpovedal budúce smerovanie. Ako dieťa však túžil po tom, že bude študovať medicínu. K divadelným doskám ho napokon nasmerovali rodičia, ktorí boli divadelní ochotníci.
Prvým Kvietikovým krokom k herectvu bolo ukončenie štúdia na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave v roku 1957. Kariéru odštartoval v Armádnom divadle v Martine. Od roku 1959 bol členom Slovenského národného divadla (SND), v ktorom nakoniec strávil polstoročie. Od roku 1984 pôsobil aj ako pedagóg na VŠMU. Na striebornom plátne sa prvý raz objavil v roku 1960 vo filme podľa knižného námetu Ladislava Mňačka – Smrť sa volá Engelchen a následne aj v kultovej komediálnej snímke Skalní v ofsajde. Výraznú filmovú rolu získal Kvietik v snímke Petra Solana Boxer a smrť (1962), kde stvárnil hlavnú postavu Jána Komínka. Príbeh vychádza z reálnych spomienok väzňa Tadeusza Borowského na boxerské zápasy v koncentračnom tábore. O rok neskôr účinkoval v televíznom filme Geľo Sebechlebský. Rok 1964 mu priniesol hneď dve zaujímavé herecké príležitosti. Staršia generácia nezabudne na jeho baróna von Goldringa vo filme Sám vojak v poli (1964) v réžii Otta Haasa, ako aj obhajcu Kolára vo filme Prípad pre obhajcu.
V roku 1965 Štefan Kvietik účinkoval vo vojnovej dráme Mŕtvi nespievajú, kde si zahral poručíka Jána Kľaka. Ďalej účinkoval v dráme podľa knižnej predlohy Mila Urbana Živý bič (1966). V tom istom roku ho Otakar Vávra obsadil do svojej Romance pro křídlovku, hral tiež v historickej snímke Paľa Bielika Majster kat. Kritika Kvietika ocenila za úlohu v televíznom filme Martina Ťapáka s názvom Matka (1968). Svoj talent naplno predviedol aj v postave Pirina z Medenej veže (1970) v réžii Martina Hollého mladšieho. S Emíliou Vášáryovou si zahral vo filme Červené víno (1972) v réžii Andreja Lettricha. Film podľa románu Františka Hečka zachytáva sociálny zápas slovenskej vinohradníckej dediny na začiatku 20. storočia.
Bravúrne sa renomovaný herec zhostil postavy Sama Pichandu z Jakubiskovej filmovej epopeje Tisícročná včela (1983). Fascinujúca rodinná sága na motívy románu Petra Jaroša bola označená kritikou za divácky najúspešnejšiu v histórii domácej tvorby, a to aj vďaka majstrovstvu Štefana Kvietika, Jozefa Kronera, Michala Dočolomanského, ale i ďalších skvelých hercov. S Jakubiskom spolupracoval aj síce na menšej, ale výraznej úlohe v ďalšom filme Sedím na konári a je mi dobre (1989). Posledný film, v ktorom herec účinkoval, bol Tábor padlých žien (1997). Zahral si v ňom spoločne s Jurajom Kukurom, Hanou Gregorovou, Jánom Mistríkom i Františkom Kovárom. Následne sa ešte objavil v seriáli Horská služba (1998). Až v roku 2007 spolupracoval ako rozprávač na vojnovej dráme Rozhovor s nepriateľom.
Štefan Kvietik bol aj výrazná divadelná osobnosť. Svoj talent uplatnil ako Figaro v Novom Figarovi od českého autora Vítězslava Nezvala, ako Stanley Kowalski v hre Električka zvaná Túžba (Tennessee Williams) alebo ako Nick v inscenácii Kto sa bojí Virginie Woolfovej? (Edward Albee). Ďalej stvárnil napríklad postavu Dona Rodriga v Cidovi od Pierra Corneilla, či kniežaťa Andreja Bolkonského v dramatizácii románu Leva Nikolajeviča Tolstého Vojna a mier. V rozhlase vytvoril vďaka svojmu príjemnému basbarytónovému hlasu množstvo charakterových, hrdinských a romantických postáv v hrách domácich a zahraničných autorov.
Štefan Kvietik o sebe
„Jednotlivé postavy ma obohacovali nielen po profesionálnej stránke, ale aj ako človeka. V možnosti prežiť toľko životov. Veď čo postava, to iný charakter, osud, životný príbeh. Robiť pre mňa akúkoľvek selekciu je veľmi ťažké, pretože každá z nich má svoje špecifiká, či už ide o námet, príbeh, prostredie, režijné a herecké obsadenie,“ povedal pred rokom pre TASR Štefan Kvietik. „Nemôžem nespomenúť generačne i ľudsky mne blízkych vynikajúcich hercov a herečky. Boli nimi Karol Machata, Ctibor Filčík, Gustáv Valach, František Dibarbora, Ladislav Chudík, Elo Romančík, Ivan Rajniak, Ivan Mistrík, Leopold Haverl, Michal Dočolomanský, Oldo Hlaváček, Jozef Adamovič, Juraj Kukura, Dušan Jamrich, Mária Kráľovičová, Vierka Strnisková, Zdenka Grúberová, Milka Vášáryová, Božidara Turzonovová, Soňa Valentová a mnohí ďalší, ktorí tvorili v SND v čase môjho pôsobenia hviezdne zoskupenie“.
Po roku 1989 vstúpil do politiky. V rokoch 1990 až 1994 bol poslancom Slovenskej národnej rady (SNR). Pôsobil ako podpredseda Výboru SNR pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport. Brilantné herecké majstrovstvo prinieslo Štefanovi Kvietikovi mnoho cien a ocenení. Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič mu udelil v roku 2004 štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja kultúry a umenia. Do siene slávy vstúpil prostredníctvom udeľovania cien OTO za rok 2009. V roku 2013 sa stal laureátom ocenenia Identifikačný kód Slovenska a o rok neskôr si 9. marca prevzal v Španielskej sále Pražského hradu Európsku cenu Trebbia 2014 za celoživotné dielo. Umelec je v poradí štvrtým slovenským hercom, ktorý má na Filmovom chodníku slávy pred Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava v Bratislave žulovú dlaždicu s vlastným menom. V roku 2019 získal za svoj prínos slovenskému filmovému umeniu Cenu prezidenta Art Film Festivalu, udeľovanú za rozvoj filmového umenia v domácom i medzinárodnom kontexte. Svoje spomienky zvečnil so spisovateľom Jánom Čomajom v roku 2009 v knihe s názvom Štefan Kvietik. Česť jeho pamiatke!
