Andrej Rudavský je vnímaný ako jeden z najvýznamnejších slovenských sochárov druhej polovice 20. storočia. Námetmi sochárskych diel Andreja Rudavského boli kaplnky, pastieri, pútnici, bojovníci, kresťanské i pohanské témy vyskytujúce sa v našich povestiach a zvykoch. V 70. rokoch 20. storočia sa začal venovať aj maľbe.
Andrej Rudavský sa narodil v poľskej Hornej Posade 29. novembra 1933. V rokoch 1950 až 1954 vyštudoval Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave a Vysokú školu umeleckého priemyslu v Prahe absolvoval v roku 1960. Bol jedným zo zakladateľov legendárnej Skupiny Mikuláša Galandu (1957) a zakladal aj Sochárske sympózium vo Vyšných Ružbachoch (1965). V rámci medzinárodných sochárskych sympózií realizoval početné monumentálne práce v St. Margarethen (Rakúsko, 1966), v Labrador Thor Lundhe (Nórsko, 1990) a v Iwate (Japonsko, 1992). V jeho ateliéri v bratislavských Podunajských Biskupiciach sa v roku 1962 uskutočnila II. výstava Bratislavských konfrontácií, kde spolu s ním vystavovali viacerí významní umelci. Na ďalších výstavách tejto skupiny sa však už nezúčastňoval. V roku 1968 dostal Cenu Cypriána Majerníka a v roku 1989 získal I. cenu na Bienále súčasnej československej komornej plastiky v Trenčíne. V roku 1972 ho spolu s ostatnými galandovcami vylúčili zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov, čo malo za následok zničenie jeho siedmich exteriérových sôch. Vylúčenie znamenalo aj zákaz oficiálnych výstav a nákup jeho diel do zbierok galérií. Diela Andreja Rudavského boli vystavené doma i v zahraničí a sú zastúpené vo všetkých významnejších slovenských galériách.
Zhodnotenie tvorby
„Vytvoriť sochu, obraz, vytvoriť priestor, dožiť sa stromov, ktoré sadíš. Potom ich meriaš zrakom v prelínaní s nebom a oblakmi. Vytvoriť rodinu, ktorá je dozretá a roztrasie sa svetom. Šťastím sa kocháš pri krátkych návratoch. Je márnivosťou chcieť dostavať katedrálu snov. Stačí sa tešiť z toho, čo sme začali. Konce často bývajú smutné. Rodičia jedni i druhí budovali nám svet v našich rodiskách. Ukradomky spomínaš na krásu i trýzeň detských radovánok i bolesti. Ukradomky spomínaš a hľadáš si domov nový. Vytváraš znovu, čo nám rodičia chceli vytvoriť. Vetry osudov nás sem – tam povievali. Chceš vytvoriť raj a zo zúfalstva staviaš hradby, aby zlomok uchránili, ktorý ostal v záhrade, čo nezdolal čas a nerozkradli cigáni. Staviaš si pevnosť v ohrozenom priestore i čase a rozkoš ťa ovieva. Vieš, že už nie je to stratený raj, ale v ňom rástli tvoje deti, vznikali sochy a vôňu stromov i prach kamenný i z bronzu dýchali tu mnohí, ktorí sa sem zatúlali. Možno sa tu učili žiť, pomáhali rásť stromom i vznikať ich vlastným sochám, keď za ohradou bolo málo slobody. Stane sa ti že začneš kresliť, aby si oddialil čas, ktorý mal byť hranicou naplnenou. Toto sú kresby na pokraji hranice. Nemyslíš na smrť, chceš zadefinovať, čo si nestihol, keď si staval múry.
Pri zrode sochárskeho sympózia vo Vyšných Ružbachoch stáli sochári Rudolf Uher, Miroslav Chlupáč a Andrej Rudavský a sympoziálna myšlienka o spojení umenia a prírody. V roku 1964 vytvorili v ružbašskom travertínovom lome prvé skulptúry a o rok neskôr sa konal prvý oficiálny ročník sympózia. Počas 26. rokov vznikla v areáli kameňolomu a v jeho bezprostrednom okolí unikátna galéria 104 kamenných sôch od umelcov zo 14 krajín. Jeho socha Vierozvestcovia stojí v New Yorku pred budovou OSN a Tumba sv. Konštantína v Bazilike Sant Clement v Ríme.V čom spočíva čaro jeho tvorby? Má jednu zvláštnu spoločnú črtu, je za tým cítiť vrúcne bijúce ľudské srdce. Andrej Rudavský naplno rozozvučal svoje zvony a zvoničky, staval kríže, kaplnky, a chrámy v dobách prajných i menej prajných. Vtedy, keď to neboli módne trendy, ba priam naopak. Nevzdal sa svojich názorov a postojov. Pred kameru sa naposledy postavil v auguste 2015 v dokumentárnom filme režiséra Štefana Dlugolinského „Storočia v kameni – Vyšné Ružbachy“. Prezident SR Ivan Gašparovič udelil Andrejovi Rudavskému v januári 2013 Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky.
Sochár Andrej Rudavský zomrel 11. apríla 2016 v Bratislave.
