V archíve francúzskeho mestečka Courneuve, dostupnom linkou č. 7 parížskeho metra, je uchovávaná dnes už storočná Trianonská mierová zmluva, ktorá má podobu vyše päťsto stranovej knihy. Je to originálny opečiatkovaný exemplár s podpismi tridsiatich troch predstaviteľov zúčastnených strán a vloženou mapou s novými hranicami štátov strednej a časti východnej Európy. Podľa článku 104 uvedenej zmluvy sa z Uhorska vyčlenila Horná zem (Felvidék), Dolná zem (Délvidék), Sedmohradsko (Erdély), Partium a Zakarpatsko (Kárpátalja), čím sa vytvorili hranice nového maďarského štátu ako aj hranice nových národných štátov na troskách Rakúsko-Uhorska. Mierová zmluva z Versailles je dodnes maďarskou traumou, ale pre národy strednej Európy priniesla slobodu.

Dňa 4. júna 2024 nás delilo viac ako storočie od spravodlivej dohody medzi vtedajšími svetovými mocnosťami a národmi Európy, umožňujúcej podľa neodňateľného samourčovacieho práva vytvoriť si vlastnú štátnosť alebo štátnosť v spojení s inými národmi na základe dobrovoľnosti. Dohoda podpísaná v paláci Veľký Trianon vo Versailles pri Paríži sa nerodila ľahko. Po agónii rakúsko-uhorskej monarchie, prechádzalo aj Maďarsko po roku 1918 hlbokou vnútropolitickou krízou. Striedali sa tu rozhárané vlády, ktoré politicky nespájalo takmer nič, okrem jedinej spoločnej idey: zúfalej obrany už neexistujúcej integrity Uhorska, čo bolo treba chápať ako obhajobu maďarskej hegemónie nad nemaďarskými národmi. Predstavitelia Maďarska pokladali až do podpísania mierovej dohody nový stav po prehratej prvej svetovej vojne za protiprávne obsadenie svojho teritória napriek tomu, že tieto územia už boli súčasťou nových štátov. Na čele maďarskej delegácie, ktorá prišla na mierové rokovania do Paríža začiatkom roka 1920 stál v Budapešti populárny a doteraz uctievaný gróf Albert Apponyi, politik medzinárodne skompromitovaný maďarizačnými školskými zákonmi a násilným odnárodňovaním nemaďarských národností v Uhorsku. S takýmto renomé nemohol Apponyi na konferencii uspieť. Napriek „sľubným“ tajným rokovaniam s Francúzmi a Poliakmi ako aj povestnej výrečnosti a jazykovým znalostiam tohto feudála jeho plány stroskotali. Šance Maďarov obnoviť Uhorsko boli mizivé. Rakúsko-Uhorsko bolo vo vojne porazeným štátom a veľmoci Dohody pokladali Rakúsko a Maďarsko za dedičov tohto prakticky mŕtveho štátneho útvaru. Na začiatku leta, 4. júna 1920 bolo rozhodnutie veľmocí a nových štátov, ktoré sa vymanili z rakúsko-uhorského žalára národov spečatené podpismi. Zmluvu podpísali najskôr zástupcovia Maďarska, potom zástupcovia dohodových mocností USA, Anglicka, Francúzska, Talianska, Japonska a nakoniec nasledovali podpisy delegátov ostatných štátov. Za Česko-Slovensko ju podpísali minister zahraničných vecí Edward Beneš a Štefan Osuský, jeden z najaktívnejších predstaviteľov Slovenskej ligy v Amerike a v tom čase aj ako mimoriadny vyslanec a splnomocnený minister.

Uhorsko nebolo maďarským štátom

Maďarský štát pred rokom 1918 je mýtus. Taký štát neexistoval, existovalo len Uhorsko, v ktorom Maďari tvorili 48 percent, teda ani nie polovicu obyvateľstva a až Trianon vytvoril predpoklad na vznik ich prvého demokratického národného štátu – samostatnej Maďarskej republiky. Maďari si to však dodnes neuvedomujú. Pocit historickej krivdy a plač nad Trianonom sa v Maďarsku strieda s odhodlaním získať späť „odtrhnuté územia“, na ktorých vraj žijú Maďari ako občania cudzích štátov. Najzrozumiteľnejšie sa k tejto téme vyjadril svojho času šéf maďarského parlamentu László Kövér: „Uzavretím potrianonskej doby sa pre celý národ môže začať nová epocha, vďaka ktorej sa stane bezpredmetným používanie pojmu ,na tejto strane hranice a za ňou‘. Je jeden maďarský svet, jeden maďarský národ…“ Advokát Tamás Nagy-Gaudi najvýrečnejší poslanec Országgyűlésu (maďarského parlamentu) za Jobbik, v rokoch 2010 – 2014 prízvukoval: „Nijaká krajina sa nemôže zrieknuť dosiahnutia cieľa, aby príslušníci jej väčšinového národa žili v rámci jedného štátu.“ Podľa rétoriky parlamentného Jobbiku je „Slovensko umelý štát, ktorý maďarská vláda nemusí rešpektovať, lebo Slováci sú vlastne Maďari hovoriaci českým dialektom.“ Tento výrok pripomína z opačnej strany vyjadrenie prezidenta prvej Československej republiky T. G. Masaryka, že „Slováci jsou Čechy, přestože užívají svého nářečí jakožto spisovného jazyka.“ Alebo slová z úst jeho nástupcu Edwarda Beneša: „Mne nikdy nedostanete k tomu, abych uznal slovenský národ. Je to mé vědecké přesvědčení.“ Na prvý pohľad sú to absurdné produkty politického myslenia, s ktorými sa český národ nestotožnil, ale v povedomí mnohých súčasných Maďarov sú podobné myšlienky trvalou súčasťou ich veľkomaďarského presvedčenia. Internetové stránky sú plné špinavej šovinistickej peny popierajúcej existenciu susedného národa a vyzývajúce dobyť útokom severné územie, ktoré vraj Slováci Maďarom ukradli:

„Slováci ukradli maďarskú zem. / Pritom Slovensko je jedna neexistujúca krajina. / Politici ju vytvorili! / Navrhujeme, aby maďarská vláda vyhlásila vojnu ,Slovensku‘. / Nech naše tanky udupú Slovákov!“

Kto nahráva iredente

Prirodzene, oficiálna orbánovská politika sa k pesničkám „Slováci ukradli maďarskú zem“ a výtvorom podobného druhu nehlási, nemá záujem o eskaláciu prípadnej studenej vojny so Slovenskom v nádeji, že táto krajina je najslabším ohnivkom reťaze štátov v karpatskom oblúku a spolieha sa na iredentistickú politiku maďarských etnických strán v jej vnútri, najmä na Stranu maďarskej komunity preferovanú Viktorom Orbánom. Ale nečudujme sa, iredente často nahrávali aj slovenskí politici, aj nízke vlastenecké povedomie Slovákov, udupávané a vysmievané domácimi médiami od vzniku republiky v roku 1993. Len si spomeňme na istú, pre Maďarsko slávnostnú udalosť, počas ktorej si slovenský poslanec a kresťanský demokrat František Mikloško prevzal v maďarskom parlamente vyznamenanie „mučeníka“ Jánoša Esterházyho, toho politika, odsúdeného na Slovensku ako vojnového zločinca, ktorý požadoval revíziu trianonských hraníc a nadšene vítal Miklósa Horthyho, keď vchádzal ako okupant na bielom koni do Košíc. Maďarsko neprávom hovorí o strate dvoch tretín „svojho teritória“, na ktorom žili iné, nemaďarské národnosti. Prirodzene, pri určovaní hraníc sa časti maďarského etnika ocitli mimo hraníc terajšieho Maďarska, podobne ako sa nemaďarské etniká ocitli mimo hraníc svojich materských krajín. Vytyčovanie nových hraníc nebolo možné uskutočniť dôsledne na etnickom princípe, vzhľadom na národnostnú roztrúsenosť a neobjektívne štatistiky uhorského mnohonárodného štátu. Maďari o tom neradi hovoria, ale do Maďarska boli po Trianone začlenené územia, na ktorých žilo 400-tisíc Slovákov, z ktorých po desaťročiach sofistikovanej asimilácie zostal iba zlomok.

Historický princíp nie je podmienkou pre vznik štátu

Ak by sa chceli historickými princípmi oháňať naši západní susedia, Rakúšania, museli by považovať za oveľa väčšiu národnú krivdu stratu obrovského územia svojho bývalého cisárstva.  Rakúšania si však vo svojom štáte nepestujú iredentu, nemajú nijaké šovinistické organizácie a hnutia, ktoré by sa dožadovali revízie hraníc. Majú svoj moderný národný štát a rakúsko-uhorská monarchia je pre nich iba históriou, ktorej zákonitosti nedovoľujú zaradiť spiatočku. Maďarský smútok za stratenou hegemóniou v Uhorsku, v ktorom utláčali a pomaďarčovali iné národy, možno ako-tak pochopiť, ale nemožno na tom stavať doktrínu návratu „svojho teritória“ pod starú uhorskú korunu. Kým pád Habsburgovcov znamenal pre Rakúšanov vznik prvej rakúskej republiky v histórii, Maďari vznik svojho štátu takto nevnímali. S pádom monarchie sa nezmierili a nie je to tak dávno, keď očakávali návrat kráľovstva. Boli predsa jediní z bývalých národov monarchie, čo čakali, že sa Habsburg vráti z Madeiry späť ako panovník, ako uhorský kráľ. Svojho hrdinu Miklósa Horthyho vymenovali za regenta-admirála, pretože čakali návrat reálneho kráľa. V maďarskej ilúzii je stále obsiahnuté, že Uhorsko bolo maďarské a táto ilúzia pretrváva dodnes, pestuje sa aj v školách a z tohto uhla pohľadu pociťujú Maďari Trianon ako veľkú krivdu. Akoby mnohí z nich stále žili vo svojom virtuálnom Uhorsku. V jednej z brožúr k výročiu Trianonu je napísané: „Znova položíme otázku: Môže to takto zostať? A odpovedáme nie, nie, nikdy! Csonka Magyarország nem ország, egész Magyarország menyország!“ (Okyptené Maďarsko nie je štátom, veľké Maďarsko je nebeským rajom!) Najväčší znalec uhorských archívov i maďarských dejín Ladislav Deák k tomu svojho času napísal: „Maďarská interpretácia Trianonu vyznieva jednoznačne deštrukčne a neobjektívne, nedáva seriózne východisko pre národy strednej a východnej Európy a vychádza v ústrety jedine maďarskému nacionalistickému chápaniu.“ Žiaľ, o objektívnom chápaní dejín sa nedozvieme ani zo súčasných maďarských stredoškolských učebníc.

Slovensko nie je Felvidék

Predstaviteľ strany FIDESZ Zsolt Németh, niekdajší predseda zahraničného výboru maďarského parlamentu, hovoril v roku 2009 o možnostiach pätnástich miliónov Maďarov doma i za hranicami jasne aj keď meraforicky: „Maďarsko hraničí samo so sebou a v tom sa skrývajú fantastické možnosti.“ Obsah tejto vety nebolo treba dešifrovať – Maďarsko je všade naokolo, kde žijú Maďari, teda na Slovensku (v ich názvosloví vo Felvidéku), v rumunskom Sedmohradsku, vo Vojvodine a na západnej Ukrajine – všade je Maďarsko. A tie fantastické možnosti sa dajú ľahko domyslieť. Podľa historika Ladislava Deáka problémy s maďarským chápaním novovekých dejín nemáme len v prípade Trianonskej zmluvy, problémy máme aj v terminológii. Maďarská historiografia, a teda aj maďarský jazyk, nerozlišuje medzi pojmami etnický a štátny. Magyar je aj etnický, aj štátny pojem a podľa toho nie je rozdiel medzi Uhorskom a Maďarskom. Z čoho vychádza takáto interpretácia? Maďari tento názor z predminulého storočia premietajú do stredoveku, kde pojem národ v dnešnom zmysle slova neexistoval. Z tohto maďarského chápania histórie vznikli od objektivity vzdialené veci, napríklad že svätý Štefan bol maďarský kráľ. Pritom Štefan bol kresťanský feudálny panovník, zakladateľ mnohonárodnostného štátu v čase, keď Maďarsko neexistovalo. Ako vznikol pojem Felvidék, ktorým často nazývajú Slovensko niektorí maďarskí politici, ako aj predstavitelia našej maďarskej komunity? Severná časť Uhorska sa pôvodne volala Horné Uhorsko, čo má aj latinský ekvivalent tohto pomenovania. Uhorsko však roku 1918 zaniklo, čiže aj pomenovanie Felvidék stratilo opodstatnenie, lebo to bola hranicami nevymedzená časť jedného, sto rokov neexistujúceho štátu. Slovenská republika má hranice, je medzinárodným subjektom, suverénnym štátom, nuž o akom Felvidéku to hovoríme? Veď my nepíšeme a nepomenúvame maďarské zemepisné názvy po slovensky, napríklad Balaton nenazývame Blatno, alebo Blatné jazero, hoci ide o pôvodné slovanské pomenovanie. Ten istý princíp by mal platiť aj pre Maďarov žijúcich na Slovensku.

Výročie Trianonu – smútok za Uhorskom

V roku 2010 vyhlásil maďarský parlament na návrh vládnej strany FIDESZ 4. jún za Deň národnej spolupatričnosti – pamätný deň Trianonskej národnej tragédie pre Maďarov v materskej krajine i za hranicami. Pri príležitosti stého výročia podpísania Trianonskej mierovej zmluvy Maďarský parlament 18. júna 2019  dokonca vyhlásil rok 2020 za Rok národnej spolupatričnosti. V parlamentnom uznesení sa píše o stredoeurópskej spolupráci, ale zároveň „o oprávnenom práve národnostných komunít na sebaurčenie.“ Podľa uznesenia sa takýmto spôsobom môže prekročiť „historické dedičstvo národného vylúčenia, pozbavenia práv a obmedzovania.“ Maďari sa teda ani po sto rokoch neprebudili zo svojho zatuchnutého veľkomaďarského sna. Čosi podobné už zažili aj Taliani po nástupe k moci Benita Musoliniho – aj ten sníval o návrate veľkej rímskej ríše. V Budapešti na Kosuthovom námestí sa aj tento rok, 4. júna pripomínali krivdy spáchané na maďarstve. Na Slovensku boli tiež pripomienkové akcie: V Gombaseku maďarská komunitná organizácia Sine Metu odhalila pamätník Trianonu a vztýčila na ňom na vysokom stožiari svoju „štátnu“ felvidécku červeno-zelenú vlajku s kráľovskou korunou uprostred. Maďarskú spolupatričnosť symbolizovala prsť zeme zo všetkých tzv. maďarských obcí na juhu Slovenska. Všade, po dedinách a mestečkách, kde v mestských zastupiteľstvách vládne maďarská menšina vyzváňali kostolné zvony. A nám Slovákom sa možno budú snívať hrôzostrašné detské sny ako maďarský učiteľ stojí nad nami s trstenicou v ruke a vtĺka nám do hláv riekanku: „Kása nem étel, bot nem fegyver, Tót nem ember!“ Kaša nie je jedlo, palica nie je zbraň, Slovák nie je človekom.

Ľudovít Števko