V nadmorskej výške 634 m a na vápencovej skale prevyšujúcej okolitý terén o takmer 200 m, vypína sa v Spišskej kotline jedna z najcennejších pamiatok Spiša, národná kultúrna pamiatka Spišský hrad. Je nielen dokladom vývoja architektúry u nás od 12. do 18. storočia, ale svojou rozlohou prevyšujúcou 4 hektáre (presne 41 426 m2) sa považuje za jeden z najväčších hradných komplexov v strednej Európe. Bohaté sú aj jeho dejiny.
Skala, na ktorej sa rozprestiera, bola osídlená už v mladšej a neskorej dobe kamennej. Praveké osídlenie však vrcholí na prelome nášho letopočtu, keď sa tu vytvorilo obrovské a mohutné opevnené hradisko ľudu tzv. púchovskej kultúry. Jeho valy objavili archeológovia počas nedávneho archeologického výskumu. Našli tu však aj obydlia roľníckeho ľudu i remeselníkov a rozmerný kultový objekt. Z rozsahu, spôsobu opevnenia i z organizačnej štruktúry možno predpokladať, že už v tej dobe tu bolo administratívne centrum stredného Spiša. Valy, v teréne ešte znateľné, obklopovali celý hrad a prechádzali cez jeho najväčšie nádvorie. Po zániku tohto hradiska vzniklo na susednom kopci, na Dreveníku, ďalšie silné hradisko. Až po ňom sa začína budovať dnešný Spišský hrad. Na začiatku 10. storočia, po zániku Veľkej Moravy, ku ktorej patrila aj oblasť Spiša, sa územie dnešného Slovenska postupne stalo súčasťou uhorského kráľovstva. V tomto období ešte Spiš netvoril samostatnú administratívnu jednotku, ale ako súčasť lesného domínia (Turniansky Čierny les) prináležal k Boršodskému komitátu, ktorého centrum sa nachádzalo južne od územia Spiša. Dejiny Spišského hradu a jeho architektonický vývoj nám v podstatnej miere skorigoval a doplnil dôkladný archeologický a architektonický výskum, ktorý sa tu uskutočňoval asi desať rokov. Azda jeho najvýznamnejším poznatkom bolo, že našiel a umožnil datovať najstaršiu architektúru hradu, kruhovú obytnú vežu (ktorá zanikla v prvej polovici 13. storočia), postavenú v 11.-12. storočí. Okolo tretiny 13. storočia vzniká dnešná kruhová veža, románsky palác a iné časti horného hradu. Kedže hrady, medzi nimi možno aj Spišský hrad, sa počas tatárskeho vpádu výborne osvedčili, podporoval Belo IV. stavbu hradov a na Spišskom hrade daroval v roku 1249 spišskému prepoštovi miesto, aby si mohol postavil vežu a palác. Tak vznikol tzv. prepoštský palác, nedávno objavený ako prvá prístavba k pôvodnému hradu. Už v tom čase, najmä však v druhej polovici 13. storočia, sa okolo hradu odohral nejeden boj. Veď hrad sa stal strediskom kráľovskej župy. Často na ňom sídlili významní hodnostári. V roku 1275 ho zaujal istý komes Roland, ktorý sa vzbúril proti panovníkovi. Potom patril kráľovnej Alžbete Kumánskej, matke Ladislava IV. O hrad sa bojovalo aj v prvej polovici 14. storočia. V roku 1312 ho chcel dobyť Matúš Čák Trenčiansky, ale hrad sa ubránil. Krátko nato ho goticky prestavali a rozšírili.
Na hrade sa narodil posledný uhorský kráľ
V roku 1443 ho získal Ján Jiskra z Brandýsa, bojujúci za práva Ladislava Pohrobka. Najsamprv si na úbočí pod hradom postavil malú opevnenú pevnôstku, potom dal vybudovať opevnenie veľkého nádvoria. Tak dostával hrad pomaly dnešnú rozlohu a podobu. Významným dejinným medzníkom pre hrad bol rok 1464, keď panovník daroval tento doteraz stále kráľovský hrad šľachticom Imrichovi a Štefanovi Zápoľským. Je zaujímavé, že napriek tomu, že Zápoľskí vlastnili vyše 70 hradov, považovali Spišský hrad za svoj kmeňový hrad a na ňom aj sídlili. Vo významnej miere ho zmodernizovali a dobudovali. Postavili novú kaplnku, zvýšili a zosilnili vežu, v gotickom duchu upravili románsky palác, pričom zamestnávali tých istých kamenárov, ktorí im stavali pohrebnú kaplnku v Spišskej Kapitule. Na hrade sa narodil aj posledný uhorský kráľ pred Habsburgovcami Ján Zápoľský.
On bol aj jeho posledným majiteľom z tohto rodu, pretože keď prehral boj o uhorský trón, skonfiškovali v marci 1528 hrad Habsburgovci. Ale už v roku 1531 ho darovali Alexiovi Turzovi. Aj Turzovci si prispôsobili hrad svojim potrebám a dali mnohým jeho budovám renesančný charakter. Keď v roku 1636 v mužskej línii vymreli, získali hrad Csákyovci, ktorí ho vlastnili až do roku 1945. Pravda, bývali v ňom len do konca 17. storočia, pretože už od začiatku 18. storočia si Csákyovci budovali pohodlné kaštiele v Hodkovciach, neskôr aj v Bijacovciach, Kluknave a inde a usadzovali sa tam. Na stavbu týchto kaštieľov použili aj mnohé stavebné prvky z hradu. Na hrade ostala len vojenská posádka, ktorá ho však po požiari roku 1780 opustila. Od toho času bol hrad zrúcaninou. Až v posledných rokoch sa po dôkladných výskumoch opravuje, konzervuje a niektoré častí sa rekonštruujú. Dolné nádvorie bolo už v roku 1983 sprístupnené verejnosti.
Obranné predpolie hradu
Keď vchádzame do hradu od Hodkoviec, všimneme si najprv dômyselné opevnenie niekdajšej hlavnej brány. Dnes osamote stojace murované stĺpy boli pôvodne pospájané brvnami, a tvorili prvú čiaru obrany. Za nimi bola hlboká priekopa, potom vysoký múr vytvárajúci predbránie. Až tak sa dostaneme k veži s gotickou bránou z 15. storočia, pred ktorou bolo prepadlisko. Brána sa dala zatvárať nielen padacím mostom, ale aj silnou mrežou, ktorá sa dala spustiť zhora. Na jej mieste bola brána už v 14. storočí. Uprostred stredného nádvoria, do ktorého sa dostaneme, stál dom polkorába, okolo múrov boli ubytovne posádky a vzadu sýpky. Na ľavej strane vedie silná brána do dolného veľkého nádvoria. Pred jeho vybudovaním stál pred touto bránou barbakan, t. j. veža, cez ktorú bolo treba prejsť, aby sa človek dostal k bráne. Veľké nádvorie, postavené asi v polovici 15. storočia, slúžilo nielen na ochranu tu táboriaceho vojska, ale mohlo poskytnúť ochranu aj veľkému množstvu okolitého obyvateľstva. V jeho spodnej časti sú nápadné základy kruhového objektu. Bola to obytná veža postavená v prvej polovici 15. storočia, chránená mohutnou priekopou a drevenou palisádou. Čiastočne slúžila aj ako skladište zbraní. Po vybudovaní múrov nádvoria stratila sčasti svoju funkciu pevnôstky. Z vnútorných strán múrov nádvoria boli hospodárske objekty. Cez toto nádvorie prechádza časť valu púchovského hradiska. Vrátime sa do stredného nádvoria a strmou cestou vystúpime cez bránu do románskeho predhradia, ktorého veľká časť bola pred výskumom zasypaná. Pred sebou vidíme zvyšky prepoštského paláca, ďalej miesto, na ktorom stál mlyn a v skale je vytesaná malá jaskyňa. Na druhej strane je pomerne zachovalá románska brána cez ktorú sa dostávame do horného hradu. Do horného hradu viedla neskôr ďalšia brána, ktorá ústi akoby do vzduchu. Pôvodne sa k nej dalo dostať po drevenej konštrukcii.
Najstarší je horný hrad
Horný hrad je, prirodzene, najstaršou a najcennejšou časťou hradu. Hneď oproti vstupu je do skaly zapustená cisterna, spojená s povrchom len úzkym otvorom. Vpravo sa dostaneme k už spomínanej románskej bráne, pred ňou sú múry pochádzajúce z posledných stavebných úprav hradu v 18. storočí. Na druhej strane sa nachádzajú pôvodné gotické a renesančné obytné budovy majiteľov a užívateľov hradu, upravené dnes ako vyhliadkové plochy s nádherným výhľadom do šíreho okolia. O reprezentačnosti pôvodných priestorov hovoria zachované gotické i renesančné portály a okná. Uprostred priestoru je donjon – kruhová veža, pochádzajúca z polovice 13. storočia, prístupná pôvodne len z výšky prvého poschodia. Za ňou je mohutné murivo okrúhlej stavby, považovanej donedávna za cisternu. Ide však o zvyšky deštruovanej pôvodnej hradnej veže z 11.-12. storočia. Zanikla v prvej polovici 13. storočia v dôsledku deštrukcie podložia, keď v skale vznikla veľká prasklina. Arkády spájajú dnešnú vežu s gotickou kaplnkou z 15. storočia, za ktorou sa nachádza najcennejšia časť hradu, mohutný, pôvodne trojpodlažný románsky palác, ktorý bol v 15.-16. storočí goticky upravený. Z pôvodnej architektúry sú najkrajšie jemné stĺpiky združených románskych okien s hlavicami. Staviteľmi týchto objektov boli v 13. storočí kamenári zo severného Talianska. Pri výskume sa pri dnešnej veži našla vyhĺbená obdĺžniková jama, ktorá mohla slúžiť ako cisterna alebo ako ľadovňa. Len zo samotného hradu vidíme jeho nádhernú polohu i krásnu architektúru, pre ktorú sa oplatí vynaložiť sily na výstup na hrad.
