Dňa 16. septembra 1848 bola vo Viedni pod vedením Ľ. Štúra, J. M. Hurbana a M. M. Hodžu a za účasti približne 200 účastníkov vytvorená Slovenská národná rada (SNR) ako hlavný politický orgán Slovákov. Osemčlenná SNR pozostávala z troch politických, troch vojenských členov a dvoch tajomníkov. Ako politickí členovia ju viedli Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža. Vojenskými veliteľmi boli B. Bloudek, F. Zach a B. Janeček. B. Nosák a D. Bórik získali funkciu tajomníkov. SNR mala mať dočasný charakter a po konsolidácii pomerov mala byť nahradená riadne volenými kandidátmi. Organizovala Slovenské povstanie v rokoch 1848 – 1849 v rámci revolúcie 1848/49 a bolo orgánom výkonnej moci na území autonómneho Slovenska, ako aj na územiach Slovenska obsadených spojenými slovensko-rakúskymi jednotkami v boji proti Uhorským povstalcom. Bola prvým slovenským národným reprezentačným politickým orgánom.
Vo Viedni sa konal i nábor dobrovoľníkov do slovenského vojska. S vedomím viedenskej vlády uskutočnila SNR v septembri 1848 vojenskú výpravu na Slovensko. Z Viedne sa pohlo vojsko dobrovoľníkov smerom na južnú Moravu a odtiaľ k západoslovenským hraniciam. Začiatok povstania sa sústredil najmä na myjavský a brezovský kraj. Pôvodne SNR plánovala obsadiť centrum územia – Turiec, odkiaľ by sa povstanie postupne rozšírilo na celé Slovensko. Nový strategický plán vychádzal najmä z dôvodu, že na západnom Slovensku žili poväčšine národne prebudení obyvatelia (nezanedbateľný bol vplyv J. M. Hurbana, ktorý tu ako kňaz pôsobil), ale aj kvôli možnosti ústupu k hraniciam v prípade nezdaru vojenských operácií. Výzbroj a výstroj povstalcov bola totiž na veľmi nízkej úrovni. Nezanedbateľným dôvodom zmeny plánu bol aj sociálny faktor – na kopaničiarov, ktorí tu bývali, sa nevzťahovalo nariadenie o zrušení poddanstva, čo mohlo byť ďalším z motivačných faktorov pre účasť v dobrovoľníckom vojsku. Na území Slovenska prvá Slovenská národná rada po prvý raz zasadala v dome pani Anny Koléniovej vdovy po evanjelickom farárovi, v Myjave dňa 19.septembra 1848 sa v rámci tzv. prvej dobrovoľníckej výpravy (z Viedne cez Moravu na Slovensko) konalo prvé národné zhromaždenie Slovákov, na ktorom bola ústami Ľudovíta Štúra vyhlásená nezávislosť národa slovenského od Uhorska. Povstanie bolo oficiálne vyhlásené 19. septembra 1848. Na myjavskom verejnom zhromaždení proklamoval Ľudovít Štúr v mene SNR samostatnosť Slovenska a vypovedal poslušnosť uhorskej vláde a jej úradom.
Zároveň vyzýval do boja za národné a sociálne práva. Dobrovoľníci pomerne rýchlo získavali posilu. V druhej polovici septembra sa ich počet zvýšil na 6 000. Najväčším víťazstvom, ktoré si Štúr osobitne ocenil, bolo obsadenie Brezovej pod Bradlom, kde dobrovoľníci úspešne odrazili útok nepriateľského vojska. Štúr aj po skončení revolúcie nazýval tento deň „dňom veľkého víťazstva Slovákov“. Svedčí o tom i jeho list J. M. Hurbanovi z 22. septembra 1849. SNR na oslobodenom území miesta úradníkov obsadila národne orientovanými Slovákmi. Ďalšie vojenské akcie dobrovoľníkov počas septembrovej výpravy nepriniesli väčšie úspechy. Maďarské vzbúrenecké vojenské oddiely boli posilnené a postoj Viedne sa v tom čase zmenil bolo zatrúbené dočasne na ústup. Na Morave, kam sa Slovenské dobrovoľnícke povstalecké vojská po defenzíve utiahli, ich 28. septembra cisárska armáda odzbrojila.
Pohnuté udalosti
Politické udalosti však na jeseň 1848 dostali rýchly spád. Po zavraždení cisárskeho komisára a hlavného vojenského veliteľa grófa Lamberga v Budíne, vyhlásil Ferdinad V. v Uhorsku stanné právo a rozpustil Uhorský snem. Radikálni vzbúrenci v Uhorsku vyhlásenie cisára neakceptovali a vytvorili revolučný výbor na obranu vlasti, ktorý plnil funkciu dočasnej uhorskej vlády. Po vypuknutí viedenskej revolúcie začiatkom októbra opustil panovník hlavné mesto a uchýlil sa do Olomouca. Počas týchto udalostí našlo opäť svoje uplatnenie aj slovenské dobrovoľnícke vojsko, tvorili ho dobrovoľníci samostatné stotiny v cisárskom vojsku, ktoré bojovalo proti Uhorskému vzbúreneckému vojsku. Neskôr v tzv. zimnej výprave, ktorá prebiehala od decembra 1848 do februára 1849, počas tejto výpravy prešlo vojsko, utvorené aj zo Slovenských dobrovoľníkov, celé územie severného Slovenska, od Čadce až po Prešov na východ Slovenska. Postupne sa podarilo spojeným vojskám dočasne vytlačiť maďarskú armádu za rieku Dunaj. Začiatkom marca 1849 nový panovník František Jozef I. rozpustil ríšsky snem v Kroměříži a vydal oktrojovanú ústavu (t.j. ústava vydaná bez súhlasu snemu). Okrem uznania niektorých občianskych práv ústava výrazne posilnila viedenskú centralizáciu, vyhlásila spoločné rakúske občianstvo, právny a súdny systém. Tým sa oslabilo nezávislé postavenie Uhorska. Ľudovít Štúr aj so svojimi spolupracovníkmi sa pokúšali využiť vzniknutú situáciu v krajine a ponúknuť panovníkovi konkrétny program realizácie slovenských pomerov v rámci habsburskej monarchie. V marcovom prosbopise sa žiadalo zriadiť Slovenské kniežatstvo, ktoré by nepodliehalo uhorskej vláde, ale priamo orgánom viedenskej vlády. Na základe národnej rovnoprávnosti mal Slovensko reprezentovať vlastný snem. Prosbopis odovzdala slovenská deputácia, vedená J. Kozáčkom 20. marca 1849 v Olomouci cisárovi. Koncom marca sa situácia na bojisku obrátila a začala sa vyvíjať v prospech vzbúrencov, ktorí vytláčali cisársku armádu z Uhorska.
Vyhlásenie samostatnosti Uhorska
V apríli vyhlásil uhorský snem samostatnosť Uhorska a Lajos Kossuth bol vymenovaný za jeho guvernéra. Za týchto okolností uzavrel panovník dohodu s ruským cárom Mikulášom I., ktorý mu prisľúbil vojenskú pomoc. V čase od júna 1849 až do augusta 1849 potom prebiehala tzv. letná výprava slovenských dobrovoľníkov, ktorí spoločne s rakúskou a ruskou armádou definitívne potlačili Uhorskú vzburu. Dňa 13. augusta 1849 po bitke pri Világoši uhorský vzbúrenci kapitulovali. Slovenské dobrovoľnícke vojsko bolo oficiálne rozpustené 21. novembra 1849 v Bratislave. Aj po skončení tohto pohnutého obdobia sa snažili slovenskí predstavitelia naďalej otvárať otázku budúceho politicko-správneho usporiadania Slovenska. No ani petičná akcia, ktorá sa na jeseň 1849 dostala k panovníkovi, sa však nestretla s väčšou ústretovosťou. Akýmsi ústupkom pre Slovákov malo byť vymenovanie troch slovenských vládnych dôverníkov. Povstalecké hnutie v rokoch 1848 a 1849 žiaľ nepriniesla pre Slovensko a Slovákov zmeny v ktoré dúfali. Slováci bojovali, ale vyňatie Slovenska z uhorského politického vplyvu ani získanie vlastnej národnej správy sa nepodarilo uskutočniť. Azda najväčším prínosom tohto slovenského povstania bolo zrušenie poddanstva a niekoľko ďalších sociálnych zákonov, ktoré už zostali v platnosti.
