Územie, na ktorom sa dnes rozkladá mesto Pezinok, sa v písomných materiáloch prvýkrát spomína v listine z roku 1208 ako „terra Bozin“. V nasledujúcich storočiach sa mesto postupne zmenilo z banskej osady na vinohradnícke mestečko po druhej vlne nemeckej kolonizácie na začiatku 16. storočia.
Snaha mešťanov a obyvateľov Pezinka o získanie práv slobodného kráľovského mesta vyvrcholila 14. júna 1647, keď cisár Ferdinand III. udelil Pezinku výsady slobodného mesta. V 17. – 18. storočí zažíval Pezinok svoj najväčší rozkvet a patril medzi najbohatšie mestá Uhorska. Jeho sláva a bohatstvo bolo založené na produkcii kvalitných vín.
V 19. storočí začalo postupné spriemyselňovanie mesta; bola tu založená prvá továreň na výrobu kyseliny sírovej v Uhorsku, továreň na výrobu ihiel a takisto veľká tehelňa. Dočasnú konjunktúru v 19. storočí spôsobilo predovšetkým obnovenie ťažby zlata v chotári Pezinka a zavedenie železnice, čím sa Pezinok stal najdôležitejším mestom Malokarpatskej vinohradníckej oblasti. Prvá polovica 20. storočia predstavovala úpadok mesta. V tomto čase nebolo v Pezinku väčšieho priemyselného podniku, čo zároveň s poklesom vinohradníckej produkcie spôsobilo masívne vysťahovalectvo do Ameriky. Postupné zlepšenie sa začalo až po skončení druhej svetovej vojny. Jednou z príčin úpadku bol aj fakt, že administratívnym centrom regiónu (okresu) sa nelogicky stalo susedné mestečko Modra. V 19. storočí začalo postupné spriemyselňovanie mesta; bola tu založená prvá továreň na výrobu kyseliny sírovej v Uhorsku, továreň na výrobu ihiel a taktiež veľká tehelňa. Dočasnú konjunktúru v 19. stor. spôsobilo predovšetkým obnovenie ťažby zlata v chotári Pezinka a zavedenie železnice, čím sa Pezinok stal najdôležitejším mestom Malokarpatskej vinohradníckej oblasti.
Niektoré zaujímavé pamiatky
Radnica na Radničnom námestí – jej vybudovanie podnietilo získanie prvých mestských privilégií Pezinka roku 1615. Vznikla približne v polovici 17. storočia z dvoch gotických domov na okraji námestia (mestských kúpeľov a Weltzovho domu). Pôvodný vstup do objektu bol z námestia, po barokovej prestavbe z bočných krídel. Na poschodí vo východnej časti bola radná a súdna sieň, v západnej časti archív. Na prízemí sa nachádzali obchodné priestory – predajňa cechu bieleho pečiva, deväť menších obchodov a lekáreň. Bol tu aj byt mestského sluhu. V podzemí bola mestská väznica a mučiareň. V objekte radnice sídlil aj mestský súd. Roku 1832 budovu veľmi poškodil požiar, ktorý zničil značnú časť mestského archívu.Po požiaru ju prebudovali v klasicistickom slohu. Pre svoje dispozičné riešenie je pezinská renesančná radnica unikátom na Slovensku. Jej analógie sa nachádzajú v nemeckých krajinách.
Mariánsky stĺp na námestí Radničnom – jeho súčasťou je socha Immaculaty, postavili ho roku 1749. Jeho objednávateľ Ján Schmidt ho dal postaviť pravdepodobne na pamiatku požiaru a konca epidémie. Roku 1772 postavili okolo neho ohradu. Roku 1898 ho zrekonštruovali. Roku 1952 ho vtedajší mestský národný výbor napriek protestu občanov dal demontovať a uložili ho do depozitu múzea. Roku 2001 po rekonštrukcii našiel svoje dôstojné miesto uprostred námestia. 8.
Kaviakov dom na Ulici M. R. Štefánika 4 – Objekt je obrátený do ulice jednoduchou renesančnou fasádou. K dvoru sa pripája dvorové krídlo s otvorenou arkádovou chodbou. Krídlo je rozšírené priečnou prístavbou cez dvor. Dom pôvodne vlastnil bohatý obchodník s vínom. V portáli sú vyryté iniciály majiteľa I. D. A. V. a letopočet 1638. Z priestoru pod bočnou prístavbou sa zostupuje do lisovne, pri ktorej bola tiež studňa. Z lisovne sa dá prejsť do radu pivníc. Na zvýšenom prízemí sa zachoval priestor tzv. čiernej kuchyne. V objekte sa dnes nachádzajú expozície Malokarpatského múzea zamerané na dejiny mesta, pezinské cechy a dejiny vinohradníctva a vinárstva v Malokarpatskom regióne.
Pezinský zámok – Vznikol viacerými prestavbami pôvodného pezinského vodného hradu, ktorý na prelome 13. – 14. storočia vybudovali grófi zo Svätého Jura a Pezinka. Hrad bol postavený na kruhovom pôdoryse okolo nádvoria. Obrana hradu spočívala na hradných múroch, dvoch vežiach a vonkajšom opevnení, ktoré tvorili dva valy a dve vodné priekopy. Pod hradom sa nachádzali rozsiahle vínne pivnice. Priekopy boli preklenuté dvoma mostami. Medzi vlastníkmi hradu bol aj barón Krušič a neskôr Štefan Ilešházy a nakoniec Pálffyovci, ktoré roku 1844 zriadili nad bránou ústrednú sálu v klasicistickom slohu a upravili západnú vežu. Roku 1875 blesk poškodil severnú časť budovy, ktorú museli zbúrať. Na tomto mieste začiatkom 20. storočia postavili novú budovu. Roku 1931 Zámok kúpilo mesto, ktoré ho roku 1936 predalo Slovenského vinohradníckemu družstvu. Napriek mnohým prestavbám si Zámok zachoval dispozíciu stredovekého vodného hradu a považuje sa za ojedinelú stavebnú pamiatku na Slovensku. Zámok zmenil majiteľa a prešiel úplnou obnovou a zmenil aj názov na Zámok Šimák.
