Sever Spiša patrí medzi priestory, kde kedysi dávno svoj domov hľadali ľudia. Neboli to iba sporadické kmene, ale aj celé národy. Územím postupne prešli viaceré etniká hľadajúce nový životný priestor. Na zver bohaté lesy, dostatok vody, na rybolov výdatné potoky a rieka Poprad, poskytovali záruky pre trvalé osídlenie.
Výskumy dokazujú, že už v piatom storočí po Kristovi začali na územie dnešného Slovenska prichádzať prvé kmene Slovanov. Klimatické pomery na severe Spiša nevytvárali najvhodnejšie podmienky pre život človeka. Ľudia sa však postupne prispôsobili. V doline Popradu založili viaceré obce a mestá. Jedným z takýchto miest je aj staré a v minulosti najmenšie slobodné kráľovské mesto Uhorska – Hniezdne. Najstaršie stopy po prvých ľuďoch pochádzajú z doby kamennej. Územie bolo sporadicky navštevované i obývané už pred 12. až 15. tisícmi rokov. Svedčia o tom pozostatky magdalenienskej kultúry lovcov sobov objavené v neďalekej Starej Ľubovni. Nájdené nástroje boli vyrobené z pieninského rádiolaritu. Lovci sobov prechádzali územím Hniezdneho, pretože bolo vstupnou bránou k Pieninám a rieke Dunajec. V období po Kristovi mohli územím prejsť aj niektoré prieskumné hliadky Rimanov, ktoré hľadali nové možnosti obchodovania a získavania jantáru od Baltického mora.
Hlboká história obce
Hniezdne malo v minulosti zaujímavý vývoj i osud. Osadu založili na strategickej ceste z juhu na sever v tesnej blízkosti rieky Poprad. Spomína sa už v roku 1235 v listine pápeža Gregora IX., ktorý urovnával cirkevný spor pri určení poberania desiatkov z Podolínca a okolia medzi ostrihomským arcibiskupom a krakovským biskupom. Aj napriek mnohým hektickým storočiam i nepriaznivým okolnostiam obec si už od samého začiatku písala svoju vlastnú históriu. Udalosti zapísané do mnohých pergamenov i kameňa prečkali veky a dnes sú nemými svedkami dávnej minulosti. Pomenovanie obce je slovanského pôvodu. Prvé známe pomenovania – Knysen – je nemecké a nachádza sa v najstaršej písomnej správe o obci z roku 1286. V listinách sa často vyskytovali aj iné pomenovania obce : Gniezda, Gnezda, Gnezen, Gnezt, Gnizda alebo aj Gniaszna. Až v 18. storočí sa názov obce úradne ustálil a podľa listín poznáme : v latinčine Gnesda, v maďarčine Gnyezda, Kniesen v nemeckom jazyku a Gňazda v slovenčine. Podľa niektorých historikov sa Knysen spájal so slovom kňažná. V poľštine znie ako kšenža a pravdepodobne to dalo základ pre nemecké pomenovanie Kniesen. Názov obce môže mať súvislosť s blahoslavenou Kunigundou, ktorá bola krakovskou a sadomierskou vojvodkyňou. Zrejme podľa nej dostala osada v istom čase takýto názov, ktorý súvisel s jej vplyvom na severe Spiša. Isté je, že názov obce je odvodený od slova hniezdo. Podnet na pomenovanie mohli dať aj mnohé hniezda bocianov, ktoré do Hniezdneho prilietavajú každý rok. Na základe prvotných názvov a ďalších modifikácii bolo utvorené dnešné pomenovanie Hniezdne a definitívne zavedené v roku 1948.
Obec budovali Slováci a Nemci
Obec budovali mnohé generácie Slovákov a Nemcov. Na stredovekých kresťanských cintorínoch, situovaných v tesnej blízkosti kostolov, na vysvätenej pôde, boli vysádzané stromy s mytologickým významom a dreviny z okolitej prírody. Dnes už nikto presne nevie akí predkovia sú pochovaní okolo kostola sv. Bartolomeja. Mor, cholera a iné pohromy, ktoré sa opakovane prehnali Európou, donútili pohrebiská situovať mimo obce a mestá. Tak tomu bolo aj v Hniezdnom. Stalo sa tak nariadením cisára Jozefa II., syna Márie Terézie v 18. storočí. V Hniezdnom žili a ešte stále žijú nositelia priezvisk : Danielovič, Fischer, Floriani, Gocman, Nigrini, Matirko, Pelikan, Ružbašan, Simak, Simonik, Korsch, Kiliani Matuščak, Hobor, Krupka, Ksensich, Mikloš, Morgenbesser, Migdal, Meltzer, Minich, Moncsko, Müller, Juran, Filer, Klein, Kraus, Kiliani, Laczko, Lazarčík, Raab, Scholz, Žitkovič, Krull, Olešak, Horal, Krompaščík, Raček, Rabatin, Regeš, Rusinak, Kačur, Schlachta, Vyrostek, Rura, Fürst, Daubner, Demčák, Fuker, Kožik, Bittner, Griger, Gurega, Jonasch, Kleiner, Koch, Roder, Polčík, Kunák, … a mnoho ďalších
Situácia a postavenie miest v Uhorsku
Proces vytvárania miest na území súčasného Slovenska sa začal približne v 13. storočí po tatárskych nájazdoch. Tatári mnohé mestá spustošili a obyvateľstvo vyvraždili. V dôsledku čiastočného vyľudnenia postupne dochádzalo ku kolonizácii inými národnosťami. Dosídlenie Spiša nemeckým obyvateľstvom zo sebou prinieslo okrem iného aj nemecké právo. To je aj prípad Hniezdneho. Mestá mali svoje postavenie na základe kráľovských výsad. V tom čase boli dvojaké – slobodné kráľovské a zemepánske. Mali svoju jurisdikciu odvodenú od práv udelených panovníkom. Nemecké práva používal takmer celý Spiš. Pôvodne slovenské Hniezdne postupne splynulo s nemeckými prisťahovalcami a tak sa obec stala mestom s nemeckým obyvateľstvom, ktoré vytvorilo jednoliaty jazykový celok, vierovyznanie i sociálnu štruktúru. Vývoj obce bol zložitý a stále v akomsi tieni susedného Podolínca a Starej Ľubovne. Všetko sa však zmenilo v roku 1412. Uhorský kráľ Žigmund Luxemburský vydal listinu, ktorou Hniezdne povýšil na slobodné mesto. Výsada Hniezdnemu umožnila nielen veľa ekonomických výhod, ale aj nové povinnosti, ktoré sa riadili magdeburským právom.
Od roku 1412 v poľskom zálohu
Pamätný rok mal pre Hniezdne ešte jednu významnú udalosť, ktorá na dlhé stáročia ovplyvňovala kráľovské mesto. V marci 1412 sa na hrade Ľubovňa stretli uhorský kráľ a rímsky cisár Žigmund Luxemburský a poľský panovník Vladislav II. Jagelonský, aby uzatvorili zmluvu o mieri a vzájomnej pomoci. Aká bola príčina stretnutia píše história. K Uhorsku sa tlačili Turci a Žigmund viedol neúspešnú vojnu proti Benátkam. Na druhej strane Vladislav II. musel odrážať nájazdy nemeckých križiakov do poľského kráľovstva. Uhorská pokladnica bola prázdna, a preto Žigmund svoje vojny finančne riešil zálohovaním časti územia Spiša poľskej korune za 37 tisíc kôp strieborných českých grošov, čo predstavovalo 2 milióny dvestodvadsaťtisíc kusov hodnotných českých mincí. Zálohované boli mestá Podolínec, Stará Ľubovňa a Hniezdne spolu s trinástimi spišskými obcami i hradom Ľubovňa. Aj napriek viacerým pokusom o vrátenie pôžičky a navrátenia strategického územia späť do Uhorska, záloh trval neuveriteľných 360 rokov. Hniezdne získalo viaceré výsady, ktoré mestu na dlhé stáročia zabezpečovali slobodu a prosperitu. Počas zálohu mešťania dostali aj ďalšie zaujímavé privilégiá. Najvýznamnejšie boli z roku 1562 a 1566 a týkali sa obnovenia starej výsady o neplatení mýta. Z tohto obdobia pochádzajú aj prvé správy o najstarších remeselníkoch, ktorí významne prispievali k napredovaniu mestečka. Boli to pivovarníci, tesári, krajčíri, obuvníci, kožušníci, kováči a zámočníci. Do cechov sa však zoskupovali až po roku 1636. Hniezde nenapredovalo až tak, ako by si mnohí mysleli. Vzájomná blízkosť Podolínca a Starej Ľubovne spôsobila aj to, že sa spoločne vyvíjali na rovnakých základoch a približne v rovnakých podmienkach. Každé mesto ekonomicky prosperovalo podľa vlastnej rýchlosti a intenzite podnikania. Počas celého stredoveku a aj novoveku mestečka mali podobné osudy. Dejiny ktoréhokoľvek z nich sa nedajú písať bez ďalších dvoch. Najnovšie poznatky niektorých historikov pripúšťajú existenciu trojice miest už v časoch Svätopluka.
V erbe svätý Bartolomej
Hniezdne má vo svojom erbe svätého Bartolomeja. Na dobovej pečati je vyobrazený so zlatým nožom v pravici. Symbol svätca sa objavuje aj na iných pečatidlách. Erb obce je odvodený z najstaršieho zachovaného pečatidla pochádzajúceho ešte z 15. storočia. Je zaujímavé, že na niektorých nachádzame aj vežu, ktorá erb odlišuje od ostatných miest, ale zároveň kladie aj opodstatnenú otázku, prečo je tomu tak. Doteraz nikto neodkryl žiadne opevnenie mesta a ani menší hrad. Možno išlo o akýsi symbol podriadenia Hniezdneho hradu Ľubovňa. Najväčšou historickou stavbou v obci je rímskokatolícky kostol svätého Bartolomeja. Chrám dominuje špecifickému vretenovitému námestiu, ktorý lemujú staré meštianske domy pochádzajúce z obdobia renesancie a baroka.
Na mieste súčasného kostola v minulosti postupne stáli dva menšie kostoly. Prvý, ktorého vznik je neznámy, mohli postaviť ešte pred rokom 1212, o čom svedčí správa z kanonickej vizitácie z roku 1792. Kamenný kostol, okrem hektických storočí, zažil aj povýšenie obce na kráľovské mesto. Chrám v časoch reformácie prešiel od roku 1540 do správy evanjelickej cirkvi na takmer 132 rokov. Masívny požiar v roku 1706 úplne zničil nielen starý kostol, ale aj zvonicu situovanú vedľa chrámu. Z pôvodnej stavby sa vďaka starostovi zálohovaných spišských miest Teodorovi Ľubomírskemu podarilo postaviť v roku 1708 nový barokový kostol sv. Bartolomeja, ktorý môžeme označiť za druhý v obci. Súčasný chrám je treťou a najväčšou sakrálnou stavbou. Postavený bol na základe výsledkov vizitácie z roku 1792 a na náklady panovníka Františka I., ktorý sa stal aj jeho patrónom.
Architektúra obce
Prosperita mesta sa odzrkadlila aj na meštianskych budovách, ktoré majú typický spišský charakter. Výstavbu domov a ich dispozičné riešenie cez celé stáročia ovplyvňovali časté požiare. V Hniezdnom sa zachovali renesančné a barokové domy, ktoré sa budovali z kamenných materiálov. Mešťania domy stavali ako dvoj a trojtraktové aj s prejazdom pre konský záprah. Veľká časť priestorov v murovaných domoch bola zaklenutá valenými klenbami. Väčšie miestnosti mali rovné trámové stropy. Dom s popisným číslom 3 má nad širokou vstupnou bránou na fasáde priečelia, namaľovanú kartušu v tvare kríža s nemeckým textom – An Gottes Segen ist alles gelegen. Gott gesegne dieses Haus und alle die da gehen ein und aus 1699. slovenský preklad textu znie – Na Božom požehnaní všetko spočíva. Bože, žehnaj tento dom a všetkých, ktorí chodia dnu a von 1699. Historické jadro obce bolo vyhlásené v r. 1991 za pamiatkovú zónu, do ktorej patrí okrem radnice, meštianskych domov aj rím. kat. kostol s kaplnkou a trojičným stĺpom zo 16. až 17. storočia. O vyspelosti Hniezdneho svedčí aj fakt, že v 18. storočí malo mesto svoj „ špitál “ a neskôr aj kúpele. Dnes sa na ich mieste nachádza už iba „vajcovka“ – siričitý minerálny prameň a oddychová zóna pre turistov.
Turbulencie v Hniezdnom
Takmer celé 18. storočie bolo priaznivé aj pre spoločenský život. Isté turbulencie prinieslo 19. a 20. storočie. Po štátnych reformách v 19. storočí Hniezdne stratilo status mesta a stalo sa obcou. Nová situácia bývalému kráľovskému mestu poškodila. Vojnové udalosti I. a II. svetovej vojny poznačili obec nielen na strate ľudských životov, ale aj vo všetkých smeroch. Predstavitelia obce nesúhlasili s novou republikou a svoju vrchnosť videli v Budapešti a vo Viedni. Neskôr sa pomery ustálili až do tragickej II. svetovej vojny, ktorá obec poznačila ešte viac ako strata statusu mesta. V Hniezdnom žilo do roku 1941 takmer 100 Židov. Postupne boli vyvezení do koncentračných táborov, kde väčšina zahynula. Tí, ktorí prežili, dnes žijú v Izraely. Po Židoch v Hniezdnom zostal už iba cintorín nad obcou. Nedávno ho obecný úrad nechal sprístupniť a vysvätiť. Svoj krušný osud mali aj občania nemeckej národnosti, ktorí boli nemeckým vojskom evakuovaní na prelome rokov 1944 až 1945. Väčšina z nich sa po vojne vrátila domov, do rodného kraja.
Od družstva po výrobu jedinej slovenskej whisky
Po roku 1950 prosperitu obce začalo pomaly dvíhať roľnícke družstvo. Členstvu v družstvách sa mnohí gazdovia vyhýbali. Neskôr, buď dobrovoľne, alebo z donútenia do družstva vstúpili a začali „gazdovať“ iným spôsobom. Po vybudovaní a stabilizácii družstva prišiel rok 1989 a vznik nového Agro podniku, ktorý neskôr prešiel na súčasného majiteľa. Dnes je obec známa po celom svete vďaka liehovaru a zábavnému Nestville parku. Veľmi dôležitým faktom pri rozhodovaní o výrobe liehu v Nestwille Parku bolo objavenie pálenice pod hradom Stará Ľubovňa, ktorej počiatky sú dokázateľné už od roku 1756. Z tých čias sa zachovali dokumenty o pálení tzv. “gožalky“, pálenky z obilia. A to už nebolo ďaleko od výroby whisky, ktorá je tiež „pálenka“, ale z obilia. História Hniezdneho i celého regiónu je inšpiratívna a poučná. Dnes sa vlastne píše nová história bývalého najmenšieho kráľovského mesta v Uhorsku.
Liehovar Nestville Distillery v obci nadväzuje na dlhoročnú históriu výroby liehu nielen na Spiši, ale aj na Slovensku. Liehovar patrí vďaka svojim moderným technológiám, umožňujúcim až 7 násobnú destiláciu a filtráciu, k najmodernejším na svete. Spoločnosť primárne zamestnáva viac než 60 ľudí a sekundárne takmer 400. Denne produkuje približne 30 000 litrov čistého liehu. Vyrobený a vysokokvalitný lieh využíva nielen na vlastnú spotrebu. Z celkového objemu je na export určených až 70% a pri výrobe vlastných liehovín ho využívajú aj renomovaní zahraniční výrobcovia. Za myšlienkou výroby whisky na severnom Spiši stoja majitelia spoločnosti Nestville Distillery. Najviac rodinnú firmu rozvinul a dotiahol do súčasného stavu generálny riaditeľ Marián Gurega. V smelých ambíciách ho od samého začiatku podporuje nielen jeho americká manželka Mary Ann, so slovenskými koreňmi, ale aj rodičia i súrodenci. Firma je prirodzeným pokračovaním tradície výroby pálenky v regióne. Guregovci v obci vybudovali úžasný Nestwille Park. Famózny priestor za svojimi bránami postupne odkrýva múzeum cechových remesiel, poľnohospodárstva a kompletnú technológiu prípravy i výroby alkoholu a octu až po samotnú finalizáciu. Nestwille Park je jedinečný a vo svete nemá obdobu. Ojedinelé sú aj originálne sudy na skladovanie whisky a najväčší drevený obraz na svete, ktorý zachytáva minulosť obce a okolia. Veľmi dôležitým faktom pri rozhodovaní o výrobe liehu v Nestwille Parku bolo objavenie pálenice pod hradom Stará Ľubovňa, ktorej počiatky sú dokázateľné už od roku 1756. Z tých čias sa zachovali dokumenty o pálení tzv. “gožalky“, pálenky z obilia. A to už nebolo ďaleko od výroby whisky, ktorá je tiež „pálenka“, ale z obilia. História Hniezdneho i celého regiónu je inšpiratívna a poučná. Dnes sa vlastne píše nová história bývalého najmenšieho kráľovského mesta v Uhorsku.
