Keď sa fašiang kráti na Búroch v srdci Záhoria

Historici píšu, že na začiatku sťahovania národov v treťom storočí Búri, súkmeňovci Svébov, bývali pri rieke Hernade / Hornáde?/ a ďalej sa dočítame, že s Gothmi vraj postupujú ich spojenci Burovia spoza Dnestra a Dnepra. Ďalej zisťujeme, že ku Germánii patrilo poplatné územie Búrov medzi Moravou a Malými Karpatmi. Z uvedeného vyplýva, že Búrovia prišli do tohto priestoru z kolísky Slovanov a teda boli Slovania. Niektorí historici i jazykovedci píšu, že Záhoráci sú časť bývalého spoločného kmeňa. Polovička zostala na východe /dnešní Šarišania/ a druhá išla ďalej na západ /dnešní Záhoráci/.

Rodisko nášho velikána

Borský Mikuláš ešte v nedávnej dobe volali malou „Vídňou“. To preto, lebo v kľukatej spleti ulíc, uličiek a chodníčkov lemovaných rôznymi domami a stavbami, je iba veľmi ťažko sa vyznať. A hádam aj preto, že už v 19. storočí mali vedľa seba susediace obce Borský Svätý Mikuláš a Borský Svätý Peter takmer 4 tisíc obyvateľov, čo bolo na vtedajšie časy nevídané. Dnes sú obe obce spojené a vytvárajú tak „srdce“ Záhoria. Na mnohých miestach zostali stáť typické búranske domy so svojskou architektúrou. Obec leží na jemných pieskoch v prekrásnom lone borovicových lesov. A tu, v tomto nádhernom prostredí, sa narodil aj prvý básnik slovenského národa Ján Hollý. Už Svetozár Hurban Vajanský sa v cykle Nálady a výhľady zamyslel : „Kde sa to nabralo u búrskeho rodáka, tá šírina, tá hrdosť, tá pevnota v časoch, kde na každej vežičke zvonili Slovákom ? Hollý prvý s veľkým talentom vyriekol slovo čarodejné: ty si, tak sa voláš, z takého si plemena, takú máš minulosť a budúcnosť.“

Tri dni nijak

Po násilnom uchopení moci vo februári 1948 sústredili komunisti svoj boj proti kresťanom, najmä však proti Katolíckej cirkvi, ktorá na základe opatrení povstaleckej SNR bola prenasledovaná už od roku 1945. Dôvodom proticirkevnej politiky bol jej veľký vplyv na veriacich a vernosť Sv. Otcovi. Pokyn k otvorenému útoku na cirkev dal K. Gottwald na zasadaní predsedníctva ÚV KSČ 25. apríla 1949, keď o. i. povedal „oni nakonec musí pryč od Říma a všechno s tím. Vytvořit takový stav, abychom mohli říci: národní cirkev“. Po februárovom prevrate v roku 1948 nastupujúci komunistický režim založil 10. júla 1949 tzv. Katolícku akciu, ktorá mala byť združením kňazov a občanov. Mala sa stať prorežimnou protiváhou rímskokatolíckej cirkvi. Medzi obyvateľstvom však nenašla takmer žiadnu odozvu. Od samého začiatku ju odmietla aj Svätá stolica vo Vatikáne. Do Borského Mikuláša prišiel už 3. júla 1949 agitátor za Katolícku akciu František Tavaly, ale keď začal rečniť a obhajovať komunistami určený postup, popudený zhromaždený dav občanov ho z obce vyhnal. Následne do obce prišli 8. júla desiatky príslušníkov a vyšetrovateľov ŠTB. Domáci sa báli, že im odvedú farára, dekana, kanonika a pápežského komorníka Msgr. Augustína Karmaša. Na jeho podporu sa pred v obci zhromaždilo viac ako 1200 ľudí. Štátna moc ihneď zavolala niekoľko stočlennú pomoc z radov SNB a pezinských milícií, ktorí na tri dni obec obsadili. Zadržali 58 osôb. Okresný súd stihol ešte v septembri odsúdiť na tresty väzenia 6 osôb, ktorí mali byť len prvou odsúdenou skupinou. Ďalších našťastie už zachránila amnestia a nedostatky dôkazov. Obeťami vzbury, ktorá sa do histórie zapísala ako Tri dni nijak, sa stali dvaja mikulášski obyvatelia. Anton Deščík, ktorý zvonil 8. júla na zvonici, zomrel krátko po odsúdení vo väznici. Vo vyšetrovacej väzbe zomrela Hedviga Rozborová, ktorá telefonovala do Šajdíkových Humeniec a žiadala pomoc ich obyvateľov. 8. júla 2007 požehnal farár Teodor Kamody novú pamätnú tabuľu občanom obce, ktorí sa v roku 1949 zúčastnili vzbury proti režimu. Tabuľa je umiestnená pri kostole a jej autorom je architekt Stanislav Májek. V obci je aj ďalší pamätník vzbure Tri dni nijak, ktorý v podobe kríža a pamätnej tabule odhalili v roku 1999.

Fašiang na Búroch nezrušia ani pokémoni.

Hrdosť na svoj pôvod a najmä ľudové zvyky sú pre obyvateľov Borského Mikuláša stále posvätne a svojich tradícií sa nemienia iba tak ľahko vzdať. V tom im nezabránia ani cudzí pokémoni, ktorých názov, ako tvrdia , aj tak vznikol na Záhorí. Už od pradávna pri kolíske malého dieťatka Záhoráci zisťovali „po kém on je“. V záhoráckom dialekte potvrdzuje pôvod názvu pokémon aj prirovnanie : „Pokém on sedzel na rici, pokém on dostal rozum“ … a pod. Medzi najrušnejšie dni v roku patrí v obci vyvrcholenie fašiangu, ktorý sa končí pochovávaním basy. O tom, že v srdci Záhoria k tomuto „velice smutnému aktu“ neodmysliteľne patria maškary na čele fašiangového sprievodu šabliarov, dobrá muzika, zabíjačkové špeciality, slivovička a „kyseue dvojchuapové vínko“, sa dá presvedčiť práve v Borskom Mikuláši a to tri dni pre škaredou stredou. Od tohto dňa začína obdobie pôstu a koniec zábavám. Niekedy sa aj mesiac pred popolcovou stredou zídu chlapci, mládenci a ženáči, ktorí si spomedzi seba a pod vedením „richtára“ vyberú na fašiangovú veselicu 10 až 12 „šabliarov“. Každý šabliar si musí vystrúhať drevenú šabľu a dievčatá im zasa pripravia takmer meter dlhé „kosírky“ zhotovené z nakrúteného páraného peria na obielenom prútiku. Naň si pripnú pestrofarebné stuhy. Prítomní si zvolia „pokladničiara“, dvoch „suaninárov“ a zveda, ktorý chodí pred hlavnou skupinou. Potom nasleduje nacvičovanie tancov, príprava rekvizít a oblečenia. V minulosti chodili po obci iba regrúti a ženáči. Dnes sú to už tri generácie – chlapci, mládenci a ženáči.

Tri dni dovolenka

V deň „D“ si skoro všetci, ktorí musia, zoberú dovolenku. Aj učitelia v škole sú tolerantní. Ako by to „vypádauo“, aby búrania vynechali takúto príležitosť. To jednoducho „nejde“. Fašiangové zábavy sa začínajú už v nedeľu večer. Skupiny šabliarov vyrazia do búranských uličiek a koho „chycá“ má po chlebe. Mikulášskí šabliari idú do Petra a naopak. Pred šabliarmi chodí „pytač“, „hajtman“ a „suaninári“ oblečení za mäsiarov so začiernenými tvárami. Slaninári majú právo hocičo „potiahnúť“, vystrájať rôzne huncútstva a vyháňať nepovolaných. “ Pýtač“, zvyčajne oblečený do vojenských šiat, sa s vytasenou šabľou spytuje v každej domácnosti, v ktorej sú prítomné iba ženy a dievčatá, či chcú „šable“ alebo „tanec“. Podľa toho, ako sa domáci rozhodnú, „pytač“ skutočnosť oznámi „richtárovi“ a ten dá pokyn „šabliarom“. Tanec býva obyčajne tam, kde majú dievčatá. Má to aj svoju logiku z minulosti, pretože teraz pred pôstom mohol mládenec vystískať svoju milú, prípadne vyhliadnuť si tú pravú. V niektorom dome, najmä tam kde nemajú dievčatá, chcú mať „šable“. Tento tanec tancuje vždy párny počet a „richtár“ svojimi povelmi udáva postupnosť tanca za zvukov rezkej melódie a figliarskeho textu:

„A tam hore na komíne sedzí kocúr na suanine.

Dzite ho odehnat a mje kúsek odrezat.

Koválané, koválané, koválané,kováláné,

máte domi poválené, máte domi poválané.

Koválanú doma není, jeli do hor pro kameňí.

Pro kamení, pro široké, pro to dzífča černooké.

Než kameňá nalámali, švarné dzífča oklamali.

Pod ti, dzífča, pod ti za mňa, nebude ti krivda žádna

Nebudú ti husi gágat, ani slépky kotkodákat.“

Chlapi postávajúci na ulici, prípadne pred domom, ktorí sa nezapájajú do tanca, dostávajú výplatu od „richtára“, ktorý vyzve šabliarov, aby takého previnilca vyzdvihli za vzpažené ruky nad hlavu a „feruľou“ / z tvrdého dreva vystrúhaným žezlom / ho vypláca na zadnú časť tela dovtedy, pokým nezakričí „dzekujem puekne“. Kto túto čarovnú formulku nevie, vytrpí si svoje a je na posmech ostatným. Medzitým „suaninári“ uchmatnú pripravenú špecialitku zo zabíjačky, ktorú potom pri odpočinku v krčme zjedia. „Pokladničiar“, štrngajúci uzamknutou pokladničkou, povyberá od každej gazdinej finančné príspevky, ktoré si neskôr medzi sebou rozdelia, alebo minú na alkohol. Za celý čas „richtár“ dozerá na poriadok, vypláca previnilcov a je hlavným organizátorom celého podujatia. Všetci ho rešpektujú.

Zábava až do rána „bíleho“

V Borskom Mikuláši dnes zábava trvá až do rána a dozvuky sú ešte niekoľko dní. Jedno je však isté, že so zámerom „zubatej“ sa nechcú iba tak ľahko zmieriť. Veď od stredy nastane obdobiepôstu a koniec zábavám, o ktoré v obci nie je počas celého roka núdza. Búrania sú veselí a veľmi vtipní „ludé“, o čom svedčí aj samotné vyvrcholenie fašiangu pred škaredou stredou, ktoré je zvyčajne v miestnom kultúrnom dome. A túto príležitosť si nenechajú ujsť ani starší, pretože netancovať „adamicu“ by znamenalo dostať poriadny výprask od „hajtmana“. Údery korbáčom si nikto neželá. Preto na zábavu chodia mladí i starí. Podľa spomienok starších Búranov predkovia súčasníkov „presedeli“ v krčme aj dva dni. Ženy im tam aj jesť nosili a aj ony čakali na búranskú „adamicu“, ktorá je jedinečná a nemá v okolí páru. V minulosti si dodávali odvahu prísť na zábavu najmä staršie ženy, ktoré sa povzbudzovali búranským sloganom: „ Podme skákat adamicu, abi nám narástli visoké konope! Skáčte, abi zme mjeli hrubé konope! Visoko, Heleno, nech máš hodné konope!“ K sloganu neodmysliteľne patrila a aj dnes patrí fašiangová pieseň :

Fašiangu, fašiangu však ti je na mále,

jak o tej rosičky, na zelenej tráve.

Pred polnocou je sála kultúrneho domu v Borskom Mikuláši na prasknutie. Tančí sa posledná „adamica“ a v zákulisí je už pripravený pohrebný zbor, aby „zubatej“ odovzdal „umretú“ basu. Nastane všeobecný smútok. Basu vyvalia z truhly a posledný raz vrznú slákom po jej strunách. Lamentujú nad jej odchodom a vykladajú ako na riadnom pohrebe. Plačú, že sa už do Veľkej noci neozve. Noc končí „vystrájaním“ mládencov a ženáčov, ktorí až do „rána bíleho“ buntošia po dedine. Na rozchod si dávajú „popolec“. Natierajú tváre najmä mladým dievčatám. V minulosti zo zábavy vyháňal dievky richtár, ktorý ich začal popolom “fúlat “. Zvyk, ktorý ich mal donútiť v počestnosti odísť domov. Lenže mládenci presne vedeli koho majú „zafúlat“, zvyčajne domaľovali tú svoju, aby ju už nikto nespoznal. O tom, že búrania sú veslá kopa svedčí aj takmer 60 pôvodných ľudových piesni, väčšinou s figliarskym textom a rezkou melódiou.