Umeleckému súboru Lúčnica zasvätil celý svoj profesijný život. Od roku 1951 vytvoril v Lúčnici vyše 100 tanečných kompozícií i viacero samostatných celovečerných tematicky komponovaných programov.
Práca pre Lúčnicu, ako povedal pri svojej 90-tke: „Bola tvrdá robota, ale vydržal som a oni majú z toho radosť,“ uviedol vtedy pre TASR jubilant. Pri svojej práci so súborom čerpal aj z rozprávania svojho otca. „Ten to zažil v plnej kráse, bol veľmi múdry, mal aj odvahu takú, dal ma do škôl. Bol som jediný, čo urobil vysokú školu v Hriňovej. Ale tie korene sú v Podpoľaní na Detve. Stále sa k tomu vraciam a premietam si v hlave, či je to dobré alebo nie. Lebo čo poviem, alebo čo urobím, to by malo pomôcť v každom smere. A keď to oni tak cítia, tak som veľmi rád, že im to pomáha. Na našom predstavení sa každý tak duševne poteší, je spokojnejší, a to je fajn, lebo tej radosti nemáme veľa na Slovensku,“ dodal vtedy prof. Nosáľ.
„Pre mňa je to človek, ktorý je tvorcom slovenskej národnej kultúry. Je človekom, ktorý dokázal národné umenie dostať do takej formy na javisko, že ho akceptovalo nielen Slovensko, ale celý svet. Pán profesor je kľúčová postava pre Lúčnicu, on je naše logo v tom najlepšom zmysle slova, je človekom, ktorý tu vytvoril najlepšie choreografie, nádherné tance a ktorý vlastne dokázal to, že Slovensko sa dostalo aj na medzinárodné pódiá so svojou vlastnou kultúrou. Je to mimoriadne vzácny a hodnotný človek,“ uviedol pri Nosáľovej 90-siatke vtedajší generálny riaditeľ Lúčnice Marián Turner. „Mal som dvoch ľudských a umeleckých učiteľov, jeden – Jozef Bednárik – už nie je medzi nami, druhým je profesor Nosáľ. Stojí pri mne dlhé roky, neviem to nazvať inak, ako že som mal životné šťastie, že som mohol popri ňom kráčať. Je to človek, z ktorého sa dá stále čerpať a môžem byť len vďačný za jeho priazeň, že stále chodí na moje predstavenia, stále mi k nim niečo povie, mal som to šťastie stretnúť génia,“ doplnil vtedy pre TASR režisér a choreograf Ján Ďurovčík, jeden z najúspešnejších študentov jubilanta.
Súbor viedol od roku 1951
Súbor Lúčnica vznikol v roku 1948 ako skupina nadšených mladých ľudí, združená v Národopisnej skupine Živena. Ešte v roku 1948 sa predstavili na Slovanskej poľnohospodárskej výstave v Prahe. Súbor viedol prof. Nosáľ od roku 1951. Lúčnica svojím špičkovým umením očarila divákov nielen doma, ale aj vo vyše 60 štátoch Európy, Ázie, Afriky, Ameriky a Austrálie. Profesor Štefan Nosáľ sa narodil v Hriňovej 20 januára 1927. Absolvoval Gymnázium v Banskej Bystrici a Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave, štúdium ukončil v roku 1953 s titulom stavebný inžinier. V rokoch 1953 – 1957 absolvoval štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v odbore choreografia tanca. Od roku 1968 začal na VŠMU pôsobiť aj ako pedagóg na Katedre tanečnej tvorby. V roku 1974 habilitoval na docenta a v roku 1982 mu bol prezidentom republiky udelený titul profesor. V roku 1949 sa Štefan Nosáľ stal tanečníkom Lúčnice, ako člen mužskej skupiny Odzemkári, onedlho bol zvolený aj za umeleckého vedúceho tanca a choreografa tejto skupiny. Od roku 1951 prevzal pozíciu umeleckého vedúceho a hlavného choreografa súboru Lúčnica. Jeho takmer 70-ročné kontinuálne umelecké vedenie Lúčnice je odborníkmi i širokou verejnosťou považované za svetový unikát. Za mimoriadny prínos a rozvoj v oblasti slovenskej kultúry bol profesor Štefan Nosáľ ocenený mnohými medzinárodnými cenami, ako aj najvyššími domácimi oceneniami a štátnymi vyznamenaniami: Zaslúžilý umelec (1968), Národný umelec (1989), Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (1997), Cena ministra kultúry (2001), Krištáľové krídlo (2001), Slovak Gold (2002), Pribinov kríž I. triedy (2007), cena Pavla Straussa (2009). V októbri 2018 bola Štefanovi Nosáľovi udelená cena predsedu Matice slovenskej in memoriam za prezentáciu slovenského umenia doma i v zahraničí. Prof. Štefan Nosáľ zomrel v Bratislave 22. júla 2017
