Chodníkom Muránskej venuše

Uprostred ostrova nedotknutej a málo objavenej slovenskej prírody

Prvá dáma slovenského praveku dostala meno podľa miesta nálezu Moravianska Venuša a prvú dámu hradu Muráň pomenovali Muránskou Venušou. Obe Venuše delí priepasť dvadsiatich tisícročí. Moravianska je výtvor z mamutej kosti a muránska je skutočná historická postava Mária Séčiová, legendárna krásavica zo 17. storočia. Vraj bola nielen krásna, ale aj múdra a udatná, ako ju ospieval ešte za jej života básnik a gemerský podžupan Štefan Gyöngyösi. Na Gemeri je dodnes vyznačená turistická trasa Márie Séčiovej, ktorá sa tiahne medzi hradmi Muráň a Fiľakovo, kadiaľ sa vychýrená kráska často prevážala na šľachtickom kočiari.

Príbeh Márie Séčiovej

Merať 77 kilometrov dlhú Séčiovej cestu je nad sily nedeľného turistu. Nám stačilo sedem kilometrov chôdze z obce Muráň hore strminou na zalesnené bralo Cigánka, kde ešte stoja zvyšky slávneho Muránskeho hradu. Je ťažké si len predstaviť, ako sa panstvo, početné služobníctvo a hradná posádka dokázali vyšplhať do výšky 938 metrov aj s nákladom. 

Rod Báthoryovcov, z ktorého Alžbeta Báthory pochádzala, vlastnil rozsiahle majetky v Uhorsku, najmä však v Sedmohradsku. Ich predok Vid v ečedskom močiari zabil podľa legendy draka, preto majú v erbe tri dračie zuby.

Možno si obyvatelia hradného vrchu vyšliapali od 13. storočia inú schodnejšiu cestu, tá však časom zarástla statnými bukmi a nám súčasníkom zostalo už iba kráčať po tomto prekliato strmom chodníku. Nad dedinou Muráň, cestou na hrad, je veľká čierna diera do zeme, označená na mape ako jaskyňa. Nie je to nič neobvyklé – takých zradných líščích dier a prepadlísk dlhých desiatky metrov je v krase Muránskej planiny okolo 250. Vrchol je ešte ďaleko. Stredovekí bojovníci museli mať veľkú motiváciu dobýjať tak vysoko položený mohutný hrad, ktorý v čase najväčšieho rozkvetu oplýval lákavým bohatstvom. Vystriedalo sa tu mnoho pánov: Štefan Zápoľský, Ján Jiskra, kráľ Matej, lúpežný rytier Bašo, ktorý vypálil Dobšinú a Levoču, a ďalší zemepáni. V roku 1612 odkúpil panstvo Muráňa bohatý gróf Tomáš Séči za stotisíc zlatých a odvtedy sa začal písať dramatický príbeh Muránskej venuše.

Keď mala Mária Séčiová 15 rokov, vydali ju v Jelšave za Štefana Bethlena. Čoskoro však ovdovela a dvadsaťdvaročná sa opäť vydala za neohrabaného Štefana Kúna, ktorý sa s inteligentnou mladou šľachtičnou nemohol ani porovnať. Krásna Mária bola vzdelaná, výborne jazdila na koni, milovala poéziu a hovorila aj po slovensky, čo bolo u vysokej šľachty neobvyklé. Druhé manželstvo sa jej nevydarilo, sklamaná Mária ušla na hrad Deva, v dnešnom Rumunsku, kde ju obliehal vlastný manžel so stovkami ozbrojencov. Statočná hradná pani sa ubránila, Kún odišiel s dlhým nosom a nasledoval rozsobáš. Tretím vyvoleným jej srdca sa stal kapitán Fiľakovského hradu František Vešeléni, ktorého neskôr kráľ Ferdinand II. povýšil za vernú službu do grófskeho stavu a vymenoval za palatína krajiny. Na Muráni sa schádzali vyberaní hostia z najvyššej šľachty a skladali poklony spanilej Muránskej venuši, po kráľovnej druhej dáme Uhorska. Šťastie však býva vrtkavé. Po Ferdinandovi nastúpil na trón vierolomný panovník Leopold I., proti ktorému vystúpila nespokojná šľachta na čele s Františkom Vešelénim. Sprisahanie proti kráľovi sa prezradilo a Vešeléni sa utiahol na zámok v Slovenskej Ľupči, kde náhle zomrel. Mária Séčiová po piatich rokoch väzenia vo Viedni prežila posledné tri roky života u svojho švagra v Köszegu a tu 18. júla 1679 zomrela. Zlatá éra hradu Muráň sa skončila, ale sláva Muránskej venuše nezhasla a pretrvala až do dnešných dní.

Turistika na bode mrazu

Po pravde však treba povedať, že Slováci pre slávu Muráňa a turistický ruch jedinečnej Muránskej planiny neurobili veľa. Je letná turistická sezóna a na poznávacom chodníku niet okrem mňa takmer živej duše. Pod hradom, na mieste vyznačenom ako turistická chata s občerstvením sa tmolí niekoľko postáv a čumí na ošarpanú, kedysi celkom štýlovú drevenú budovu, možno horáreň. Cez zaprášené a sčasti rozbité okná zívajú na návštevníka prázdne zanedbané miestnosti, okolo rastie burina a černičie. Len vzadu je otvorené čosi ako vykradnutá komora a v nej na zemi niekoľko debničiek fľaškového Prazdroja, ktoré ponúka mladá žena rýdzou češtinou: „Když jste Slováci, můžete si dát taky Šariš a taky máme vysočanský salám.“ Zopár zúfalcov pije na horúcom slnku plzenskú dvanástku, ja poďakujem, dávam prednosť studenému čaju z vlastnej termosky. Z hradu veľa nezostalo. Vlastne tu stojí iba bašta so vstupnou bránou. Obrovské priestory so zvyškami múrov, nádherná vyhliadka po zalesnenej planine a na spodnej terase zvuk motorovej elektrocentrály. Dobrovoľníci speleológovia tu čistia hradnú studňu, vyhĺbenú pred stáročiami a zasypanú za Márie Terézie. Niekedy dávno vraj hodili do studne kačku, ktorá vyplávala z prameňa o pol kilometra nižšie. Dozvedám sa, že odvážlivci sa už dostali do hĺbky 35 metrov a nik nevie, kedy narazia na vodu. Po oslobodení Fiľakova tureckí zajatci, kým dosiahli vyvieračku, kopali do skaly až do hĺbky 26 siah, čo v dnešnej miere predstavuje takmer 50 metrov. Naši chlapci teda majú ešte kus ťažkej práce pred sebou.

Norik muránsky

Ešte kilometer chôdze horským terénom a pred nami sa otvorila dlhá a rovná horská lúka, na ktorej sa pasie neveľké chovné stádo koní plemena norika muránskeho. Norik žije na muránskej planine polodivokým spôsobom tri a pol roka, potom ho cvičia na prácu v lese a ponúkajú na predaj. Slovenským lesníkom sa podarilo z vytrvalého huculského koníka vyšľachtiť mocné a odolné zviera, ktoré dokáže pracovať v najťažších podmienkach pätnásť až dvadsať rokov. Napriek vynikajúcim vlastnostiam tohto koňa je jeho cena pomerne nízka – vycvičený stojí okolo dvoch tisíc eur, čím sa stáva chov norika pre Slovenské lesy málo rentabilný. „Kúpite si žrebca?“ – pristupuje ku mne starší opálený muž, ktorý má v pracovnej zmluve napísané pastier koní. Je výrečný, zrejme sa na samote nemá s kým porozprávať a preto víta každého zablúdeného turistu.

Hovorí, že včera bola na planine silná búrka a kone sa veľmi boja bleskov a hromobitia, musel s nimi prežiť celú noc. Vodcovi stáda, statnému čiernemu žrebcovi sa triasli nozdry, bol taký vystrašený, že si mu dal hlavu na plece, akoby hľadal uňho ochranu. Pastier bol premočený do nitky, ale bol rád, že sa mu kone nerozutekali do lesa. Ráno už nebolo po búrke ani stopy.

Cestou nadol do dediny fotografujem kvety, ktorých je na planine od jari do jesene neúrekom. Treťohorný endemit, vzácny poloker Lykovec muránsky rastie len tu na krasových skalách a nikde inde na svete. Krásne kvitne chránená ľalia zlatohlavá, pakost lúčny a zvonček sibírsky. Blíži sa koniec dnešného výletu, zajtra sa ide do Muránskej Zdychavy, zabudnutej dedinky v horách. V miestnom pohostinstve už zďaleka voňajú muránske čučoriedkové buchty.

Ľudovít Števko, 2015

Štefan Dlugolinský

Are you sure want to unlock this post?
Unlock left : 0
Are you sure want to cancel subscription?