Poslednú slnečnú septembrovú sobotu sa konala v Dome Matice slovenskej v Dunajskej Strede nezvyčajná akcia: Slávnostné znovuodhalenie pamätnej tabule a vzdanie úcty utrpeniu našich predkov a ich ľudskej dôstojnosti po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938. Slovo znovuodhalenie podobne ako znovupostavenie je v našich časoch dosť frekventované. Znovu sa stavajú zbúrané sochy a pomníky, obnovujú sa odstránené či zničené pamätné tabule podľa toho ako sa menia v historickom kalendári ľudstva i národa systémy spoločenského a politického života.
V Dunajskej Strede sa po roku 1989 veľa zmenilo. Pribudli nové obchody a kaviarne, nové maďarské pamätníky, nové pomenovania ulíc. Do interiéru rímskokatolíckeho kostola pribudla maďarská zástava aj nápisy, modlitby či ďakovné tabule výlučne v maďarskom jazyku. Našťastie kostolné zvony nebijú v tomto meste len po maďarsky. Na Jesenského ulici stojí nenápadný domček podľa názvu Dom Matice slovenskej s peknou záhradou, vlastne zeleným ostrovčekom slovenského života. Toto miesto som naposledy navštívil pred dvanástimi rokmi. Vtedajšia riaditeľka, duša onoho malého slovenského sveta Libuša Klučková mi ukázala rozbitú spomienkovú pamätnú tabuľu hortyovskej okupácie južného Slovenska, ktorá kedysi visela na priečelí domu, ako svedectvo o perzekúciách vojenského režimu maďarských honvédov a nyilasovcov, keď neplatili civilné zákony a súdy. Historik Ladislav Deák prirovnal perzekúcie slovenského obyvateľstva v rokoch 1938 – 1945 k etnickým čistkám. Pamätnú tabuľu ktosi rozbil kladivom, tak ju pozliepali a umiestnili do záhrady. Vraj sa to tu v nedávnej minulosti stávalo, na Dome Matice slovenskej boli občas porozbíjané aj okná.
Po rokoch
Píše sa 29. september 2024 a som tu opäť. Chystá sa spomienková slávnosť. Na fasáde domu zakrýva biele plátno novú pamätnú tabuľu pred odhalením. Počasie je nádherné. Od rána svieti príjemné jesenné slnko, pred matičným domom sa zhromažďujú ľudia, polícia obmedzuje dopravu. Začína sa akt odhalenia tabule. Správca Matice slovenskej Maroš Smolec a poslanec Národnej rady SR Ivan Hazucha potiahnu šnúrky, plachta padá, na tabuli sa po dvadsiatich šiestich rokoch zaskvie nápis: „Občanom Slovenska, ktorí v rokoch 1938 – 1945 v čase útlaku hortyovského Maďarska na južnom Slovensku trpeli a položili životy za suverenitu a územnú celistvosť Slovenskej republiky. Matica slovenská, Združenie slovenskej inteligencie 2024.
Na Jeszensky utca sa spieva slovenská hymna a po nej sa slova ujíma prvý rečník, spoluorganizátor podujatia, správca Matice slovenskej Maroš Smolec, ktorý v príhovore pripomína neľahké dramatické udalosti našej novodobej histórie po Viedenskej arbitráži – odtrhnutie dvadsiatich percent území južného Slovenska a ich pripojenia k Maďarsku v roku 1938: „V Maďarsku sa tak nedobrovoľne ocitlo vyše 270 tisíc Slovákov. Toto tragické obdobie bolo sprevádzané bezprecedentným násilím a prenasledovaním miestneho slovenského obyvateľstva, jeho okrádaním, bitím a vyháňaním, a vôbec pošliapavaním jeho základných ľudských práv.“ Prichádza prvé prekvapenie malej slávnosti na priedomí: Herečka a legendárna interpretka poézie Ida Rapaičová recituje báseň Milana Rúfusa Modlitba za Slovensko. Je to jedna z najvrúcnejších básní slovenskej poézie a ja sa neviem ubrániť dojatiu a v duchu si opakujem záverečné verše: „Viem jedno hniezdo, rád ho mám. Hreje ma dňom i nocou, vystlané mäkkou vravou mám a mozoľami otcov. Môj dobrý Bože, zhliadni naň. Stráž nám ho neustále. Ach, aspoň Ty ho, Veľký, chráň, keď si ho stvoril malé.“
Potleskom sa nešetrí. Potom sa matičiari a návštevníci podujatia presúvajú do záhrady, kde kultúrny program moderuje živým a sympatickým prejavom Ingrid Majeriková. Program je popretkávaný vystúpeniami hostí. Postupne sa na pódiu striedajú ďalší pôsobiví rečníci: poslanec NRSR Ivan Hazucha, rodák z Rimavskej Soboty, predstavitelia Združenia slovenskej inteligencie Branislav Čech a Ľudovít Gunčaga, aj dlhoročná bývalá riaditeľka Domu Matice slovenskej v Dunajskej Strede Libuša Klučková. Spoločným menovateľom všetkých vystúpení na tejto slávnosti bola myšlienka prečo si bez nenávisti musíme pripomínať aj dnes jedno z najťažších období slovenskej histórie, ktoré bolo spojené s brutálnymi represáliami, likvidáciou občianskych i sociálnych práv a hrubou odnárodňovacou politikou maďarských orgánov. Mne toto obdobie po Viedenskej arbitráži pripomína maďarského politika Bélu Grünwalda, ktorý v 19. storočí vstúpil do povedomia slovenského národa ako jeho vášnivý nepriateľ. Tento hodnostár Zvolenskej župy zosobňoval maďarizáciu v najsurovejšej podobe. Názov knihy Jozsefa Demmela „Ľudožrút“ v Hornom Uhorsku je pre Grünwalda priliehavejší ako všetko ostatné v časoch národnostného útlaku Slovákov pred rokom 1918. Ešte jedna vec ma trochu vyrušuje pri pohľade na postavenie Slovákov v dnešnej Dunajskej Strede, kde je nepretržitým primátorom od roku 2009 Zoltán Hájos, ktorý pred pár rokmi v slávnostnom prejave spomenul nespravodlivé Benešove dekréty a dožadoval sa ospravedlnenia Maďarom za „povojnové deportácie.“ Vtedy ho verbálne protesty slovenských účastníkov osláv nezaujímali, pretože on podľa všetkého zastupuje len Maďarov a tlmočí maďarskú interpretáciu novodobých dejín. Keby sa Hájos ospravedlnil za tyraniu Slovákov počas horthyovskej okupácie vo svojom regióne, menšinová slovenská spoločnosť by ho akceptovala ako predstaviteľa všetkých občanov mesta. Ale takto… Vráťme sa však na záhradnú slávnosť v Dome Matice slovenskej. Tu niet ani stopy po etnickej nevraživosti. Tu recituje pani Rapičová rovnako krásne s nenapodobniteľným emocionálnym kompasom báseň Viliama Turčányho a tancuje detský a mládežnícky folklórny súbor Krpčiarik. Je to ako svieži závan vánku, ktorý sem priniesla vedúca súboru Miška Andruchová a jej deti. Nie je to nadnesené. Aj takto sa dá oživiť pamäť národa, nenútene, s hrdosťou na svoje korene. Tak, ako to robí často nedocenená Matica slovenská a ľudia okolo nej.
Ľudovít Števko, publicista
