Časť karpatského oblúka je priestorom kde kedysi v dávnych dobách svoj domov hľadali ľudia. Neboli to iba mnohé kmene ale aj celé skupiny národov, ktoré  hľadali nový životný priestor. Výskumy dokazujú, že už v piatom storočí po Kristovi začali na územie dnešného Slovenska prichádzať prvé kmene Slovanov. Naši predkovia postupne zakladali osady a neskôr i mestá. Svojou činnosťou premieňali krajinu. Klimatické pomery nevytvárali najpriaznivejšie podmienky pre život človeka. Predkovia sa však prispôsobili a zostali, aby neskôr založili v doline Popradu viaceré obce a mestá. Jedným z takýchto miest je aj staré a v minulosti významné kráľovské mesto Uhorska  a Poľska – Podolínec.

Najstaršie stopy po prvých ľuďoch v lokalite Podolínca a okolia pochádzajú z doby kamennej. Aj napriek mnohým nepriaznivým dannostiam bolo územie sporadicky navštevované i obývané už pred 12. až 15. tisícmi rokov. Svedčia o tom pozostatky magdalenienskej kultúry lovcov sobov nájdené v neďalekej Starej Ľubovni pri sútoku potoka Jakubianka a rieky Poprad. Mnohé artefakty sa našli aj v okolí Podolínca. Mesto je usadené pri rieke Poprad a bolo bránou v smere na Červený kláštor, Starú Ľubovňu a Bardejov. A práve od Dunajca prichádzali lovci, ktorí so sebou prinášali neopracovaný radiolit na výrobu čepelí, nožov a ďalších potrebných nástrojov pre dennú starostlivosť o život a potravu. Neskôr bol priestor v určitých intervaloch sporadicky osídľovaný v storočiach i tisícročiach pred Kristom. Nález artefaktov v údolí rieky Poprad  potvrdzuje aj istú prítomnosť Rimanov. A je iba logické, že niektoré prieskumné hliadky prešli aj lokalitou Podolínca a okolia.

Podolínec je usadený v doline Popradu takmer 1000 rokov

Mesto malo v minulosti zaujímavý vývoj i osud. Aj napriek nepriazni rôznych situácií i okolností Podolínec si písal vlastný scenár a žil svojim životom po celé stáročia. Udalosti zapísané do kameňa prečkali veky a dnes sú nemými svedkami doby dávno minulej. Zachovaný starobylý komplex spišského mesta Podolínec má kompaktný stredoveký pôdorys vtesnaný do dobre zachovaného mestského opevnenia. Vznik historicky zaujímavého mesta Podolínec siaha ďaleko pred 13. storočie a zaslúži si našu pozornosť. Prechádzať sa uličkami Podolínca je ako sedieť v archíve a listovať vo vzácnych dokumentoch. Dokumentom doby cez stáročia písanej do pergamenu, či papiera najmä zo života ľudí. Veď boli to ľudia, ktorí  tvorili dejiny a svojim dielom vyskladali neopakovateľnú mozaiku, ktorú dnes obdivujeme. Tak sa skladala a neustále skladá aj mozaika bývalého slobodného kráľovského mesta Podolínec.

Najstaršou stavbou v meste je Kaplnka sv. Anny

Najstaršou stavbou v meste je Kaplnka sv. Anny na súčasnom cintoríne z prelomu 13. a 14. storočia. Kaplnka sa nachádza severozápadne od dnešného mesta. Preto sa dá usudzovať na dosť značnú rozlohu niekdajšieho osídlenia mesta. Môžeme iba predpokladať, že aj opevnenie budované od roku 1295 obkolesilo hustejšiu časť osídlenia a mesto sa rozkladalo na podobnej ploche ako dnes. Je zaujímavé, že cintorín je od centra dosť vzdialený. Možno v hlbokej minulosti existovala okolo kaplnky aj nejaká osada. Z histórie vieme, že cintoríny boli zväčša umiestňované v centre mesta v blízkosti kostola. Bohatší mešťania boli pochovávaní v kryptách pod kostolmi. Tak tomu určite bolo aj v Podolínci.

Prvá písomná zmienka o Podolínci pochádza z roku 1235. Je to listina, ktorú vydal pápež Gregor IX. v Perugii. Krakovský biskup Wislaw (1231 – 1242) sa písomne sťažoval na ostrihomského biskupa, ktorý mu mal neoprávnene brať desiatky z kostola Panny Márie v Podolínci. Samotné mesto malo v minulosti výhodnú polohu, pretože ležalo na dôležitej obchodnej ceste vedúcej údolím Popradu. Zo severného Baltiku sa prevážal jantár, soľ z Wieliczky pri Krakove na juh Uhorska a opačne putovalo víno. Priečna cesta spájala mesto Podolínec s mestom Bardejov a mala dôležitý vplyv na rozvoj obchodu. Preto sa o Podolínec uchádzali viacerí šľachtici a rytieri. Záujem o mesto mali predovšetkým páni z Nowého Saczu. Legenda spomína regentku Podolínca Kunigundu, dcéru uhorského kráľa Belu IV. a manželku novosandeckého vojvodu Boleslava Hanblivého, s ktorým uzavrela celoživotný sľub čistoty. Kunigunda mohla darovať niekedy v rokoch 1272 – 1279 doživotné richtárstvo v Podolínci a okolí Henrichovi,  mešťanovi z Krakova, už podľa magdeburského práva s tým, aby ho dosídlil. Sotva sa Henrich ujal dedičného richtárstva v januári 1285 vtrhli na severný Spiš Tatári. Vyplienili a vypálili aj Podolínec. Koncom roku 1287 sa vrátili ako spojenci kráľa Ladislava IV., ale uhorská šľachta sa proti nim postavila a začiatkom roku 1288 ich v bitke pri Podolínci porazila. Počas tatárskeho vpádu zhorela aj šoltýska listina vydaná na Podolínec a okolie. Kunigunda ju v roku 1289 obnovila, keď predtým v roku 1288 darovala Henrichovi ďalší majetok. Išlo o les medzi Podolíncom a Hniezdnym, územie dnešných Nižných a Vyšných Ružbách. Neskôr v roku 1343 kráľ Ľudovít I. vyňal mešťanov spod právomoci spišských županov a ľubovnianskych kastelánov. Druhou listinou z 25. 11. 1345  mešťania dostali významnú výsadu. Od tohto dátumu ich mohol súdiť jedine mestský súd. V uvedenom období  dobudovali mestskú radu a mesto si dalo zhotoviť aj prvú mestskú pečať. Mesto dostalo aj právo meča. Tresty smrti sa vykonávali ešte v roku 1692.

Záloh na 360 rokov a rozvoj cechov

Pamätným zostane 8. november 1412 kedy Žigmund dal do zálohy poľskému kráľovi Vladislavovi 13 miest zo Spiša, a k tomu tri mestá Podolínec, Hniezdne a Starú Ľubovňu spoločne z hradom Ľubovňa. Za záloh dostal 37 000 kôp českých širokých grošov, ktoré potreboval na vojnu s Benátkami. Záloh trval neuveriteľných 360 rokov. Pre Podolínec to boli zlé časy, pretože medzi tým bol postavený hrad Ľubovňa, kde sídlila poľská správa zálohovaného územia, čím sa mesto dostalo na perifériu záujmov oboch štátov. Podolínec zostal väčšinou poľnohospodárskym mestom a neskôr mestské práva využívalo stále viac obyvateľov. Mešťania sa venovali remeslám, ktoré pomáhali poľnohospodárstvu. Ako prví na Slovensku založili cech čižmárov v roku 1415. Husiti začali po smrti Vladislava Jagelovského v roku 1441 a pod vedením Jána Jiskru z Brandýsa obsadzovať Spiš. V októbri obsadili Kežmarok a chceli obsadiť aj Podolínec. No v meste bolo v tom čase poľské vojsko. Išlo na pomoc Vladislavovi III., ktorý sa vybral do Uhorska po korunu. Kapitánom Podolínca bol vtedy Mikuláš Komorovský a ten ho pred Jiskrom ubránil. Podolínec bol jediným mestom na Spiši, ktoré odolalo husitskému vpádu.

Farský kostol Nanebovzatia panny Márie

Pôvodný kostol z konca 13. storočia bol prestavaný a zaklenutý v druhej polovici 14. storočia. V priebehu renesancie a po požiari roku 1684 bol upravovaný a v 18. storočí prešiel barokovou prestavbou. Po zemetrasení v roku 1789 bol klasicisticky prefasádovaný. Do dnešnej podoby sa kostol dostal po viacerých prestavbách, úpravách i opravách. Pôvodne jednoloďový gotický kostol bol v prvej polovici 18. storočia rozšírený bočnými prístavbami dvoch kaplniek prepojených do polokruhu zakončeného arkádami. Svätyňa má polygonálny uzáver a je zaklenutá gotickou klenbou. Na južnej strane je gotický portál a sedílie – výklenky so sedadlom. Na severnej strane je gotický sedlový portál ústiaci do sakristie. V zamurovaných oknách svätyne sa zachovali špalety pôvodných gotických okien. Fasády sú hladké, členené opornými piliermi. Veža svätyne má v hornom podlaží železnú ochodzu, ktorá je zakončená oplechovanou baňou s laternou a bola prestavaná do barokového štítu. Celá svätyňa je pokrytá vzácnymi stredovekými maľbami z rokov 1360 – 1430 v niekoľkých vrstvách. Usporiadané sú do troch radov a delené podľa scén do jednotlivých obrazov. V medailónoch klenbovej výzdoby sú vyobrazené postavy svätcov, čiastočne podľa byzantskej ikonografie. Sakristia  je tiež pôvodne gotická a zaklenutá krížovou rebrovou klenbou. Loď chrámu je zaklenutá gotickou krížovou klenbou s rebrami, ktoré pri stene dosadajú do konzol s hlavami. Zariadenie interiéru kostola reprezentuje obdobia a prevažuje baroko.

Oltáre kostola

Hlavný oltár Panny Márie vytvára ambitová baroková polychrómovaná drevorezba datovaná z roku 1723. Stred stĺpovej architektúry s točitými stĺpmi reprezentuje gotická plastika Madony z druhej polovice 14. storočia. Je to polychrómovaná drevorezba vysoká 140 cm. Na jej pozadí je baroková svätožiara. Po stranách „Madony“ sú plastiky sv. Jána Krstiteľa a sv. Jána Evanjelistu (vysoké 140 cm). V nadstavci je reliéf Panny Márie a po jej stranách dvaja adorujúci anjeli (výška 80 cm). Na vrchole je reliéf sv. Trojice. Na antependiu sa nachádza reliéf Nanebovzatia Panny  Márie. Oltár  je  zovretý akantovými krídlami a šiestimi putami.

Dnes pokojné mestečko v minulosti zažilo mnohé dramatické udalosti

Mesto je známe mnohými nepokojmi a povstaniami. Roku 1646 v meste a okolí zúril veľký mor, ktorý zdecimoval značnú časť obyvateľstva. V auguste v roku 1662 prišla obrovská povodeň. Krátko nato tu bolo zemetrasenie. Mesto sa ešte poriadne nespamätalo a v roku 1664 vypukol ďalší mor. O päť rokov zhorel nový kláštor a v roku 1684 vyhorelo takmer celé mesto. Aj napriek pohromám rozvoj mesta pokračoval aj naďalej.  Neskôr, v roku 1704, mesto dostalo od poľského kráľa Augusta III. ďalšie dva výročné trhy a spolu ich mal až osem. V polovici 18. storočia mal Podolínec už 231 mešťanov. Z nich bolo 106 remeselníkov /14 kožušníkov, 23  obuvníkov, 13 kováčov, 12 tkáčov, 6 krajčírov a 5 hrnčiarov/. Veľký význam pre mesto mala výsada z čias šoltýšstva a to voľný predaj mäsa. 

Založenie lekárne v meste má zaujímavý dátum

Je zaujímavé, že Podolínec mal už od 17. storočia svoju lekáreň. Založil ju vraj knieža Ľubomirski. V roku 1710 ju prevzali piaristi a začiatkom 19. storočia sa dostala do vlastníctva rodiny Cornides. Od nich ju kúpil Jozef Munzberg a po jeho smrti 1841 sa dostala do vlastníctva rodiny Faix – Faykiss, pochádzajúcej z Podolínca. Koncom 18. storočia, presne v roku 1772 sa Podolínec dostal z poľského zálohu a nastal nový problém. Podolínec mal na rozdiel od 13-ich zálohovaných miest výsady slobodného kráľovského mesta, včítane práva meča. Spočiatku sa mu podarilo zachovať si vlastný štatút, ale v roku 1778 ho Mária Terézia aj napreik protestom včlenila do Provincie XVI. miest, kde malo podstatne menej výsad ako predtým. V tomto zväzku ostal do roku 1876, kedy bol začlenený do Spišskej župy.   

Najdominantnejšou stavbou je kláštor redemptoristov

Objekt kláštora a kostola patrí k najvýznamnejším dominánt mesta. Ranobarokovú stavbu  postavili v severovýchodnej časti mesta, vtedy za hradbami, v rokoch 1642 – 1648 podľa plánov a za dozoru viedenského staviteľa Pochsbergera. Budova kláštora so štyrmi vežami je poschodová a v jej strede je umiestnený dvojvežový kostol, ktorý delí vnútorný dvor na dve časti. Kostol má nádherné, štíhle a až 44 m vysoké veže. Fasáda kostola je neobyčajne krásna, pôsobí úchvatným dojmom. Horizontálne delenie zvýrazňuje silná rímsa, nad ktorou je železná pavlač. Terajšie zakončenie veží má rokokový nádych. Vnútro kostola predstavuje nádherný barokový priestor s členitou bielou rímsou a pôsobí ako jemný závoj. Impozantnou časťou chrámu je hlavný barokový oltár sv. Stanislava. Tvorí ho monumentálny desať metrov vysoký obraz znázorňujúci udalosť, pri ktorej sv. Stanislav vyvolal z hrobu šľachtica Petra, aby dokázal kráľovi Boleslavovi II. Smelému, že šľachtic odkázal svoj majetok cirkvi. Obraz pochádza od neznámeho maliara z roku 1688. Rám obrazu je bohato zdobený ušnicovým dekorom, postavičkami a hlavičkami anjelikov. Polychrómia rámu je čiernozlatá. Oltár patrí k významným pamiatkam na Slovensku. Je najväčším oltárnym obrazom na našom území s rozmermi 4×7 metrov.

Piaristi a redemptoristi

Piaristické gymnázium bolo významným strediskom vzdelávania a kresťanskej výchovy na severe Spiša a patrilo k najvýznamnejším v celom Poľsku. Väčšina žiakov sem prichádzala z Poľska, ale boli medzi nimi aj Maďari, Česi, Slováci, či žiaci z Rakúska. Zastúpené boli všetky spoločenské vrstvy a náboženstvá vyskytujúce sa na tomto území. V rokoch 1648 – 1886 tu študovalo výše päťdesiat tisíc žiakov. V novembri 1919 piaristi z Podolínca odišli. Na pozvanie spišského biskupa Jána Vojtaššáka prišli v júli 1922 do Podolínca redemptoristi. Hneď od svojho príchodu začali konať ľudové misie. Činnosť redemptoristov, ktorá sa sľubne rozvíjala, nemala dlhé trvanie, v apríli 1927 z Podolínca odišli. Druhýkrát sa redemptoristi vrátili v auguste 1940. Kláštor sa stal misijným a exercičným centrom. Redemptoristi konali ľudové misie, väčšinou v Spišskej, Košickej a Rožňavskej diecéze. Predpokladá sa, že pátri z podolínskeho kláštora vykonali okolo 150 misií. Počas ich pobytu sa uskutočnilo niekoľko opráv, najväčšia bola v rokoch 1947 – 1949, kedy budova dostala súčasnú podobu.

Zásah komunistického režimu bol krutý

Po Veľkej Noci v noci z 13. na 14. apríla 1950, obsadili kláštor príslušníci Zboru národnej bezpečnosti a Ľudových milícii. Nad ránom začali prichádzať autobusy s rehoľníkmi a kňazmi z iných kláštorov na Slovensku. Kláštor sa stal centralizačným táborom rehoľníkov a kňazov. Počas existencie tábora ich bolo internovaných približne 650. Centralizačný tábor bol zrušený v decembri 1951. Tieto udalosti pripomína socha Panny Márie s dieťaťom Ježiš. Dielo vzniklo v čase internácie kňazov a rehoľníkov. Ešte raz poslúžil kláštor komunistickej moci počas smutne známej Akcie R 56, počas ktorej boli likvidované ženské rehole. V auguste 1956 v budove zriadili Charitný domov a do priestorov kláštora internovali  rehoľné sestry. Celkový počet sestier bol približne 330. Posledné sestry odišli v decembri 1961. Od roku 1962 budova kláštora slúžila pre štátne školy, najskôr to bola základná, potom učilište a dnes osobitná internátna škola a detský domov.

Postupom viacerých zmien dochádza k stagnácii

Priemyselná revolúcia v 19. storočí Podolínec akosi obišla. Na príčine bola odľahlosť mesta. O výstavbe železnice Košice – Bohumín sa síce hovorilo už v roku 1869, ale v skutočnosti sa výstavba začala v roku 1893 a trať ukončili v Podolínci. Koncom minulého storočia vznikla v meste píla a menšia mechanická tkáčovňa. Pre podnikanie tu vznikla v roku 1897 Podolínska sporiteľňa. V národnostnej skladbe prevažovali Nemci nad Slovákmi. Z ostatných národností tu žilo niekoľko Maďarov a pár židovských rodín. 

Nedávna história mesta   

Prvej svetovej vojne sa mesto nevyhlo. Od 24. – 29. 12. 1918 bolo v Podolínci stanovište veliteľstva 1. práporu  2.  Československého pluku. Od roku 1920 bola v Podolínci vojenská posádka. V roku 1921 a 1924 došlo k štrajkom robotníkov za zvýšenie miezd na píle firmy Müller a spol. V čase hospodárskej krízy  bola prevádzka na píle zastavená. „Po nástupe fašizmu v Nemecku sa zaktivizovala činnosť nemeckej národnostnej skupiny obyvateľstva. Šíriteľmi ideí boli nemecké politické strany /Lipser Deutsche Partei, Deutsche Christlische Socialistische Partei a Karpathendeutsche Partei/ a nemecké spolky /Deutscher Kulturverband a Deutsche Turnverein/. Po utvorení Slovenského štátu v Podolínci rozširovali propagandu za obnovu Československej republiky. Podolínec oslobodili vojská Červenej armády 25. 1. 1945. Po II. svetovej vojne zaznamenal Podolínec hospodársky a kultúrny rozvoj. Kolektivizácia začala v roku 1950 založením JRD. V roku 1953 bola postavená budova ZŠ, v roku 1975 budova ĽŠU a zdravotného strediska, v roku 1963 závod ČSAO, 1977 budova lesného závodu a v roku 1978 nákupné stredisko. Po roku 1989 vzniklo v meste množstvo súkromných firiem. Dnes je v meste najväčším zamestnávateľom firma Polyform, ktorá sa špecializuje na výrobu a predaj tepelných a zvukových izolácií z expandovaného polystyrénu.