Death Valley, miesto, ktoré vás ohúri smrteľným tichom
Death Valley alebo Dolina smrti, je púštna oblasť vo východnej časti Kalifornie vyznačujúca sa niekoľkými „naj“, ktoré robia toto miesto výnimočným. Death Valley je po Aljaške rozlohou najväčší národný park USA, ale za hlavné „naj“ môžeme jednoznačne pokladať doposiaľ najvyššiu zaznamenanú teplotu vzduchu na Zemi a to až 56,7 °C. Udialo sa tak 10. júla 1913 na ranči Furnace Creek (predtým Greenland Ranch) v nadmorskej výške -54,6m. Spojenie nadmorskej výšky so záporným znamienkom sa môže javiť ako preklep, ale v skutočnosti sa celá dolina nachádza pod úrovňou mora. Jej najnižším bodom a zároveň aj najnižším bodom Severnej Ameriky je Badwater Basin (85,9m pod úrovňou mora). Je to dno jazera, ktoré vyschlo pred približne dva až štyritisíc rokmi. Ostala po ňom už len 0,3 až 1,5 m hrubá vrstva soli. V zimných mesiacoch sa tu objaví jazierko s vodou štyri krát slanšou ako oceán, ale v lete sa zase scvrkne na veľkosť kaluže. Ak máte radi pokoj, tak si tu určite prídete na svoje. Také veľké ticho ako v Badwater Basin, ste v prírode ešte nepočuli. Negatívna nadmorská výška spolu s polohou a tvarom doliny sú hlavným faktorom vysokých teplôt. Dlhá a úzka dolina je obkolesená púšťou a strmými horami. Zo západu je to pohorie Panamint Range s najvyšším vrcholom Telescope Peak (3368m) a z východu pohorie Black Mountains s najvyšším vrcholom Funeral Peak (1946m). Suchý a teplý vzduch prúdiaci z okolitých púští ponad hory smerom dolu do doliny, je stláčaný, vysušovaný a zohrievaný ešte viac, čo má potom za následok extrémne vysoké teploty. Priemernou teplotou je to najhorúcejšie miesto na Zemi. Ak sa vyberiete na toto miesto, poriadne si naplánujte trasu, skontrolujte technický stav vozidla, pribaľte si mapu, pitnú vodu navyše a natankujte plnú nádrž. V Death Valley sa nachádza okolo 1300 km (800 míľ) ciest, pričom veľa z nich je nespevnených a dotankovať sa dá iba na troch miestach v Panamint Springs Resort, Stovepipe Wells Village a Furnace Creek. Jeden z najneobyčajnejších výhľadov v celej Kalifornii si užijete z výhliadky Dante’s View. Nachádza sa vo výške 1500 m nad Badwater Basin a uvidíte z neho Death Valley ako na dlani. Určite nevynechajte piesočné duny Mesquite Flat Sand Dunes, populárnu vyhliadku Zabriskie Point, či pestrofarebné formácie skál Artist’s Palette (maliarova paleta).
Route 66 – Matka amerických ciest
Legendárna cesta, ktorá má svoje pevné miesto v povedomí motoristov a ktorá bola označovaná za matku amerických ciest, či prezývaná aj ako Hlavná ulica Ameriky, bola dokončená v roku 1938. V tom čase bola v kontraste s existujúcimi cestami, pretože na rozdiel od nich prepojila veľké mestá s malými vidieckymi usadlosťami závislými na vývoze vlastných poľnohospodárskych produktov. Stala sa tak hlavnou tepnou medzi východom a západom USA. Cesta naštartovala turizmus a za krátky čas bolo na nej vybudovaných množstvo motelov, reštaurácií, čerpacích staníc a autoservisov. Počas druhej svetovej vojny sa na jej stave negatívne podpísala nadmerná kamiónová preprava a expandujúci automobilový priemysel. Cesta postupne schátrala a v polovici päťdesiatych rokov bola na stole pripravená aj jej náhrada. Do roku 1970 bola Route 66 takmer celá nahradená modernou „štvorprúdovkou“. Posledný fungujúci úsek prechádzal mestečkom Williams v Arizone, až kým ho v roku 1984 neobišla diaľnica Interstate 40.
Z pôvodnej takmer 4000 km dlhej cesty medzi Chicagom a Los Angeles zostalo už len niekoľko úsekov a sieť mestečiek pripomínajúcich slávne časy. Medzi najzaujímavejšie z nich rozhodne patrí úsek tiahnuci sa cez pohorie Black Mountains. Prechádza tu bývalým baníckym mestečkom Oatman a priesmykom Sitgreaves Pass, ktorý je s výškou 1082 m najvyšším bodom celej pôvodnej Route 66. Prekvapí vás svojou kľukatosťou, šírkou akurát tak na obídenie sa dvoch áut a scenériami ako z divokého západu v časoch zlatej horúčky. O tom, že tu skutočne bola zlatá horúčka, vás v Oatman-e presvedčia voľne žijúce osly, ktoré takpovediac prevzali kontrolu nad mestom a konečne zažívajú svoje zlaté oslie časy. Pravdepodobne najživším svedkom slávy Route 66 je mesto Williams, kde snáď ani nenájdete vec, ktorá by túto cestu nepripomínala. Kvôli veľkému množstvu neónových pútačov a barov s hudbou sa v noci mení na také malé Las Vegas. Veľkou atrakciou je pôvodná železnica po ktorej sa môžete vybrať na výlet parnou lokomotívou až k južnej strane Grand Canyon-u.
Hover Dam – impozantné technické dielo
Približne hodinu jazdy juhovýchodne od Las Vegas, na hranici Nevady a Arizony, sa na rieke Colorado nachádza Hooverova priehrada. Pomenovaná je na počesť 31. prezidenta Herberta Hoovera, ktorý bol v úrade na začiatku jej výstavby. Po zmene politickej garnitúry niesla od roku 1933 názov Boulder Dam, podľa kaňonu, v ktorom sa nachádza, až kým ju v roku 1947 kongres nepremenoval naspäť. S jej výstavbou sa začalo v roku 1931 a keď bola v roku 1936 dokončená, s výškou 221,3 m bola najvyššou priehradou na svete a aj najväčšou stavbou vzhľadom na masu muriva. Dovtedy ňou bola Veľká pyramída v Gíze. Od roku 1938 kraľovala po dobu nasledujúcich 10 rokov ako najväčšia vodná elektráreň na svete s výkonom 2074 MW a produkciou približne 4 miliardy KWh ročne. Výkon elektrárne predstavuje dostatok energie pre 350 000 amerických domácností. Hlavnú konštrukciu priehrady tvorí 2,6 milióna kubických metrov betónu a 20,5 tisíc ton armatúrovej ocele. Pre predstavu je zaujímavé uviesť fakt. Z použitého betónu by sa dal postaviť chodník široký 4m a hrubý 20cm zo San Francisca až do New Yorku. Konštrukcia priehrady je klenbovo-gravitačného typu, ktorý prenáša hydrostatický tlak horizontálne pomocou klenby do okolitých skál a vertikálne pomocou svojej váhy do zeme. Výstavba nebola jednoduchá a bolo sa treba popasovať s množstvom problémov. Napríklad samotná betonáž múra musela byť realizovaná postupne ako stavebnica, aby mohol betón pri tvrdnutí dostatočne rýchlo vychladnúť. Ak by bol múr odliaty ako jeden celok, trvalo by 125 rokov pokým by vychladol do teploty okolitého prostredia. Ale ani odlievanie po jednotlivých blokoch nestačilo a betón musel byť chladený vodou pretekajúcou oceľovými rúrkami v tvare špirál, ktoré nakoniec v múre ostali. Napokon sa stavbu podarilo dokončiť o dva roky skôr ako sa pôvodne plánovalo. Na jej výstavbe pracovalo viac ako 21 000 ľudí.
Golden Gate Bridge – most nad úžinou
Keď sa povie San Francisco, jedným z prvých obrázkov, ktoré si predstavíte, bude určite ikonický most Golden Gate Bridge. Tento symbol mesta vedie ponad kalifornskú úžinu Golden Gate a spája San Francisco s mestom Sausalito. Avšak nebolo tomu tak vždy. V minulosti zabezpečovali prepravu cez túto úžinu trajekty. Hlboká voda, silný prúd a najmä nepriaznivé poveternostné podmienky boli aj príčinou, prečo málokto v tej dobe veril, že práve na tomto mieste bude jedného dňa stáť impozantný most. Mohutná stavba sa napriek tomu začala realizovať 5. januára 1933 pod kontrolou stavebného inžiniera Josepha Baermanna Straussa. Architektom mosta bol Irwing Morrow a jeho projektantom Charles Alton Ellis. Napriek tomu, že stavitelia si počas prác dali veľmi záležať na bezpečnosti, pri výstavbe zahynulo až 11 ľudí. Je však nutné dodať, že vzhľadom na danú dobu, ako aj rozsiahlosť projektu, ide o nízky počet. Viac šťastia malo 19 iných robotníkov, dodnes symbolicky označovaných ako členovia klubu s príznačným názvom „Halfway to Hell“, ktorým život zachránila sieť natiahnutá popod konštrukciu mosta. K jeho oficiálnemu otvoreniu došlo 27. mája 1937 pre chodcov a o deň neskôr aj pre automobily.
Na prekvapenie mnohých ľudí most nie je zlatý, ako by mohol naznačovať jeho názov. V skutočnosti býva pravidelne natieraný oranžovočervenou farbou s oficiálnym označením „International Orange“. O jej výber sa postaral už spomínaný architekt Irwing Morrow. Cieľom bolo zabezpečiť, aby prichádzajúce lode most neprehliadli ani v často prítomnej hustej hmle. Aj z tohto dôvodu námorníctvo pôvodne požadovalo náter žlto-čiernymi pruhmi a zároveň zabezpečenie jej estetického súladu s okolitým prostredím. Golden Gate Bridge je visutý most s dĺžkou 2 737 metrov zhotovený z ocele, ktorý dĺžkou hlavného rozpätia 1 280 metrov dominoval v tejto kategórii rebríčka visutých mostov na celom svete až do roku 1964, kedy ho predbehol Verrazano Narrows Bridge v New Yorku s dĺžkou 1 298. Dnes rebríčku kraľuje japonský Akashi-Kaikyo Bridge s dĺžkou 1 991 metrov. Jedno prvenstvo si však zachoval dodnes a to v kategórii najfotografovanejší most na svete. Niet sa čomu čudovať. Veď ak máte šťastie a vyhnete sa hustej hmle, ktorá sa nad ním vznáša predovšetkým ráno, neexistuje snáď miesto odkiaľ by vás neuchvátil. Zažiť ho pri západe slnka chcú denne stovky turistov. Napriek svojej kráse je však Golden Gate Bridge neslávne známy aj ako most samovrahov. V štatistike počtu samovrážd mu konkuruje už len čínsky most Yangtze v Nanjingu. Dobrou správou na záver je, že sa už dlhšiu dobu pracuje na vybudovaní ochrannej bariéry, ktorá by týmto pokusom mohla zabrániť. Fotografie a text Štefan Dlugolinský ml.
