V oblasti Kysuckého Nového Mesta sa objavujú veľmi nevýrazné, skôr atypické a zle zachované črepy, ktoré môžu dokumentovať osídlenie Kysúc v eneolite. Pórovitá keramika sa našla v polohe Suľkov a Pod Stránskym vrchom. Odtiaľ pochádza tiež slabo patinovaný odštep z pazúrika, najstarší odštep z pazúrika však pochádza z Ochodnice. V Dubí, v tesnej blízkosti ústia Neslušského potoka, pri Dubskom mlyne, sa našlo niekoľko podobných črepov a tmavohnedý silicitový hrot s retušou. Z Radole pochádza brúsený kamenný nástroj – sekerka, ktorú našiel na Koscelisku K. Andel, priekopník prehistorického bádania na Kysuciach. Do priestoru Kysuckej brány sa kladie nález brúseného sekeromlatu a neďaleko odtiaľ sa našli aj ďalšie stopy eneolitického osídlenia.
Veľké opevnenie na vrchu malý Vreteň
Ľud lužickej kultúry vystaval aj najväčšie opevnenie Kysúc na vrchu Malý Vreteň v chotári Oškerdy s nadmorskou výškou 653 m. Celková plocha opevnenia presahovala 3 ha. Pre potreby obrany slúžili najmä riečne okruhliaky nahromadené na hádzanie proti nepriateľovi, drobnejšie kúsky sa používali ako strelivo do prakov. Na viacerých miestach hradiska možno rozoznať úpravy terénu, na ktorých azda stáli obytné aj hospodárske stavby. Nepočetné nálezy keramiky a zuhoľnatených zrniek obilia a strukovín datuje hradisko do neskorej doby bronzovej (8. – 7. stor. pred Kristom). Hradisko sa zistilo aj na Ľadonhore. K vyvrcholeniu intenzity osídlenia došlo v laténskom období, mladšej dobe železnej. Túto fázu osídlenia reprezentuje nález chaty s kolovou konštrukciou v Lopušných Pažitiach. Objekt mal rozmery 300 x 350 cm, v strede sa nachádzalo ohnisko. Ďalšie sídliská sa nachádzali v Rudine, v Radoli na Koscelisku, v Nesluši osade Suchá, Malé Ostré a inde. Za najmladší materiál z lokality v chotári Lopušné Pažite, možno označiť súbor keramiky, ktorý sa našiel v blízkosti jamy s dreveným uhlím, situovanej na okraji osídlenej plochy. Ide o črepy zo súdkovitých hrncov s výzdobou v podobe zvislých rýh. Na mnohých miestach boli zaznamenané stopy púchovskej kultúry.
Stopy po našich predkoch
Od 1. storočia po Kristovi chýba počas dlhého obdobia jediný doklad o pobyte človeka na Kysuciach. Predpokladá sa, že údolie využili v 5. – 6. stor. po Kristovi prví Slovania. Stopy osídlenia na Kysuciach sú až v 9. stor., našli sa na viacerých polohách v Radoli. Stopy slovanského osídlenia sú aj z blízkosti Kysuckej brány. Malé počty nálezov hovoria o rozptýlenom type osídlenia. Z obdobia pred 14. stor. je najlepšie známa poloha Suľkov na úpätí Stránkeho vrchu, kde sa našlo niekoľko objektov. Predovšetkým sa tu skúmala chata, na povrchu sa našli kusy železnej trosky, zlomok z pracky bieleho kovu zdobený puncami a zásekmi. Osobitné miesto medzi lokalitami Kysúc má Koscelisko v Radoli. V tomto priestore sa našlo osídlenie z obdobia eneolitu, neskorej doby kamennej, z tesnej blízkosti pochádza aj črep z 9. stor. Bolo tu vybudované opevnenie, nachádzajú sa tu dve plochy s koncentráciou keramiky, z 13. stor. a z 14. – 15. stor. s črepmi vytáčanými na hrnčiarskom kruhu. Výskum sakrálnej stavy určil, že stavba pozostávala zo širokej obdĺžnikovej lode a kvadratickej svätyne, ku ktorej bola pristavaná sakristia. Murivo zväčša tvoril lomový kameň. Stavba vznikla pravdepodobne v polovici 13. stor. a prejavili sa na nej viaceré fázy, ktorými prešla až do zániku v tridsiatych rokoch 15. stor. V roku 1990 pri archeologickom prieskume stredovekého cintorína na Koscelisku, jedna z brigádničiek našla v rozrušenom murive zaniknutého kostola gotickú kostenú plastiku. 84 mm soška „Kysucká Madona“ pravdepodobne tvorila súčasť výzdoby väčšieho sakrálneho predmetu. Bola zhotovená v Nemecku alebo Francúzsku v 14. storočí, vďaka svojmu výtvarnému spracovaniu sa zaraďuje medzi unikáty.
Najstaršia písomná zmienka je z roku 1244
Najstaršou písomnou správou pre Kysuce je Belova listina z roku 1244, ktorou daroval Bohumírovi, synovi Sebeslava „Kis Zudcze“, majetok na západ od rieky Kysuce.
Najstaršia písomne doložená obec na Kysuciach je Kysucké Nové Mesto. Prvá písomná zmienka o obci Jesesin (Yesesin) je z roku 1254. V roku 1321 sa v obci už s názvom Jathasin vyberalo mýto na ceste do Sliezka. V tomto období bola najrozvinutejším sídliskom na sever od Žiliny a patrila k Budatínskehu hradnému panstvu. Mestské výsady podľa Žilinského práva dostala v roku 1325 s tržným právom. Právo konať týždenný trh (v utorok), nemal mať nikto v okruhu jednej míle. Mesto dostalo tiež 2 lány na pasenie dobytka a právo vybudovať si opevnenie pozostávajúce z hradbových priekop. Mesto zmenilo pôvodný názov Jachatin na Congesberg. Obyvatelia boli oslobodení od platenia mýta, od poľnohospodárskych dávok na 6 rokov a 18 rokov mohli slobodne rúbať drevo potrebné na výstavbu mesta. Po uplynutí tejto lehoty mal každý mešťan zaplatiť ročne pol hrivny a odovzdať dva gbely pšenice, žita a ovsa. Dedičný richtár Henrik Horniš dostal právo na vykonávanie remesiel. Smel postaviť ľubovoľný počet mlynov, slobodnú krčmu, zriadiť pekáreň, jatku, obuvnícku dielňu a vyhňu, jediné v okruhu jednej míle. Zároveň mal právo súdiť všetky priestupky okrem ťažkých zločinov (vražda, podpaľačstvo, krádež), ktoré mal rozsudzovať spolu so zemepánom. Zo všetkých pokút mal dostať tretinu. Ďalej dostal dva slobodné lány a dôchodok z dávok každého šiesteho dvora. Rozmachom cechovej výroby, najmä súkenníctva, čižmárstva, drotárstva a iných, nastal aj rozvoj mesta. Pomenovanie Congesberg sa však neujalo, pretože písomné pramene mesto už od roku 1358 nazývajú Novým Mestom alebo sa používal tiež názov Jachatin. Bolo to tak aj preto, že väčšinu jeho obyvateľov a okolia tvorilo slovenské etnikum. Mesto bolo v rokoch 1429-1431 v rukách husitských vojsk.
V meste varili aj pivo a prosperovali remeslá
V roku 1598 mesto vlastnilo mlyn, pivovar, píly a 76 domov. Získalo právo usporiadávať jarmoky a panoval aj čulý obchod s blízkym Sliezkom a Poľskom. Podľa urbára z r. 1658 bolo v Kysuckom Novom Meste 35 meštianskych a 30 hofierskych hospodárstiev. Pevný príjem budatínskeho panstva z mesta bol ročne 600 zlatých a v prípade vojny 700 zlatých. Kysucké Nové Mesto malo charakter poddanského mestečka. Jarmočné právo získalo v roku 1666. V r. 1672 sa rada mesta skladala z richtára, prísažného a 10 senátorov. Na čele úradu bol mestský notár. V 17. storočí bolo mesto prevažne protestantské. Existovala tu i mestská latinská škola. V tomto období tu jestvovalo 7 cechov. Stavovské nepokoje ho zasiahli v rokoch 1685-1692. V r. 1784 tu bolo 338 domov, 363 rodín, 1705 obyvateľov. Na začiatku 19. storočia patrilo Kysucké Nové Mesto medzi najväčšie remeselnícke strediská na Považí. Bolo tu 20 odborov remeselnej výroby s 239 majstrami. Najpočetnejší bol cech súkenníkov, čižmárov, kováčov, zámočníkov, hrnčiarov a krajčírov. Od 6. do 11. decembra 1848 prechádzalo mestom hurbanovské vojsko a po jeho odtiahnutí za pomoc hurbanovcom 7 Kysučanov obesili. V r. 1850 v meste žilo 2024 slovenských katolíkov a 6 židovských obyvateľov. V druhej polovici 19. storočia hospodársky význam mesta klesol aj vďaka vysťahovalectvu, no postupne sa stávalo drevárskym priemyselným strediskom. V roku 1872 sa stalo okresným sídlom dolných Kysúc.
Povodne a požiare likvidovali prosperitu
V 19. storočí mesto upadlo aj následkom povodní (1813, 1821) a požiarov (1823, 1904). Architektúra mesta najviac utrpela veľkým požiarom v roku 1904. Vypukol pred obedom 16. augusta 1904. Obyvatelia prežili strašnú noc, lebo oheň sa podarilo zlikvidovať až 17. augusta 1904. Za dvadsaťštyri hodín zhorelo 350 domov a ostalo nepoškodených iba 30. Šesť ľudí zhorelo a neskôr z 21 ťažko popálených skonali ešte štyria. Hmotné škody bolo možné vyčísliť na asi 20 miliónov Sk.
Kysučania nechceli monarchiu
Svoj vzťah k Rakúsko-Uhorsku vyjadrili Kysučania počas 1. svetovej vojny v známej vzbure v Kragujevci (2.6.1918). Za svoj odpor voči vojne a monarchii ôsmi zaplatili životom. Začiatky organizovaného odboja v 2. svetovej vojne na Kysuciach možno datovať už koncom roku 1943. Bojové akcie si vyžiadali veľa obetí. Mnohí Kysučania bojovali s nemeckými okupačnými jednotkami nielen na Slovensku ale aj na európskych bojiskách a prispeli tak k porážke fašizmu. Kysucké Nové Mesto bolo oslobodené 30.4.1945.
Po roku 1945 v meste žilo 2 500 obyvateľov a do tohto roku existovala parná píla s 80 pracovníkmi. Kysucké Nové Mesto bolo viac ako 600 rokov správnym centrom dolných Kysúc a do roku 1960 bolo okresným mestom. Po 2. svetovej vojne vybudovali podnik na výrobu valivých ložísk (ZPS) a po jeho uvedení do prevádzky mesto zaznamenalo prudký rozvoj. Rozvinul sa i drevárskych priemysel. S výstavbou podniku súčasne prebiehala výstavba bytov, škôl, obchodnej siete a kultúrnych zariadení. Závody presného strojárstva vydávali závodný časopis „Kysucký priekopník“. Bol to najdlhšie vychádzajúci závodný časopis na Kysuciach (1952-1993). Občania dolných Kysúc sa nikdy nezmierili s rozhodnutím o zrušení okresu a hneď po novembrovej revolúcii 1989 sa spontánne začali akcie za jeho obnovenie. V roku 1996 sa stalo mesto sídlom okresu Kysucké Nové Mesto.
