Bojnický zámok leží na styku strednej časti Hornonitrianskej kotliny a južného úpätia Malej Magury. Podložím Bojnického zámku je mohutná travertínová kopa, ktorá je zmineralizovaným zvyškom bývalého termálneho prameňa. Dobré klimatické podmienky a najmä blízkosť tohto prameňa priťahovala ľudí už pradávna. Prvých ľudí žijúcich v tejto lokalite môžeme bezpečne sledovať už v strednom paleolite (135 000 – 50 000 rokov pred Kristom). Bojnický zámok s jeho blízkym okolím je svojim významom unikátny. Predstavuje jednu z najdlhších a hlavne takmer nepretržite obývaných lokalít na Slovensku.
Ján Pálffy a Bojnický zámok tvoria takmer synonymum. Bol posledným pálffyovským majiteľom hradu a nezmazateľne sa zapísal do jeho dejín a vzhľadu. Narodil sa v Bratislave 19. augusta roku 1829 ako syn Františka V. Alojza grófa Pálffyho (1780-1852) a Natálie, rodenej grófky Erdödy (1808-1845). Mal jediného súrodenca, o štyri roky mladšiu sestru Gabrielu. Patril do mladšej pezinskej vetvy pálffyovského rodu. Detstvo mal smutné. Jeho otec, cisársky a kráľovský komorník František V. Alojz Pálffy, bol veľkým hazardérom. Žil bohémskym životom a dával prednosť zábave, milenkám a rôznym dobrodružstvám. Častejšie ho bolo vídať vo viedenských herniach ako s rodinou. Veľké plytvanie malo neblahé následky. Dlhy narástli na tri milióny pengő a veľká časť majetku sa dostala dokonca pod súdny zátvor (sekvestrácia). Podobne vyzeralo i jeho manželstvo. František V. Alojz Pálffy sa oženil pomerne neskoro. Jeho manželka Natália bola skoro o tridsať rokov mladšia a ich prvé dieťa, syna Jána Františka, otec splodil takmer ako päťdesiatnik. Veľký vekový rozdiel medzi manželmi, ale hlavne otcov spôsob života bol hlavným dôvodom častých hádok medzi manželmi, ktoré boli súčasťou Jánovho detstva. Jedným slovom mladý Ján XVI. František si rodičovskej lásky neužil. Smutné je, že ani s vlastnou sestrou si nerozumel a nenašiel k nej vzťah do konca života.
Rád pomáhal ľuďom
Ako 16-ročnému mu zomrela v mladom veku mama a po štúdiách mu zomrel aj otec. Mladý, 23-ročný Ján Pálffy zdedil po otcovi rodový majetok. Dedičstvo bolo síce rozsiahle (Bratislava, Boleráz, Bojnice, Suchá nad Parnou, Topoľníky), ale vysoko zadĺžené. Napriek tomu sa nevzdal. Usilovne šetril a venoval veľkú pozornosť správe a hospodárení na majetkoch. O celú agendu sa starala ústredná správa pálffyovských majetkov, ktorá sídlila do roku 1860 v Kráľovej pri Senci a potom v Bratislave. Po dlhých rokoch sa mu podarilo takmer nemožné. Splatil všetky dlhy, zveľadil majetky a ešte si dokázal ušetriť na svoju nákladnú a jedinú záľubu – cestovanie a zberateľstvo umeleckých predmetov. Po otcovej smrti pracoval v správe Bratislavskej župy. Ako 42-ročný sa stal bratislavským županom, túto funkciu vykonával však len tri roky. Už v tomto období sa prejavil jeho cit pomáhať chudobným a núdznym. Hlavný príjem vyplývajúci z jeho županskej funkcie venoval bratislavskej chudobe. Na založenie Penzijného ústavu venoval sumu 20 000 forintov, založil meštiansku školu v Šamoríne a v Trnave a paradoxne ako katolík venoval Evanjelickému lýceu v Bratislave 15 000 forintov. V roku 1873 zachvátila celé dnešné územie Slovenska cholera. V auguste epidémia kulminovala a rozšírila sa i v Bratislave. Ján Pálffy ako bratislavský župan venoval mestskej chudobe 60 000 forintov na potraviny a rovnako z vlastných prostriedkov hradil výdavky lekárov, ktorí ošetrovali chorých. Pôvodca tejto nákazy nebol ešte objavený a tak všetky vtedajšie lieky neboli veľmi účinné. Pálffyho financie tak pomáhali v Bratislave aspoň zmierňovať následky cholerovej epidémie.
Rovnako šľachetne sa zachoval k obyvateľom Szegedu, ktorých postihla veľká povodeň a venoval im 50 000 forintov. Za jeho zásluhy mu panovník František Jozef I. udelil v roku 1884 titul skutočného vnútorného tajného radcu.
Gróf rád cestoval
Svoju prvú polovicu života strávil cestovaním po Európe. Na svojich cestách po Francúzsku, Taliansku a Anglicku obdivoval významné umelecké pamiatky, navštevoval múzeá, súkromné zbierky, aukcie umeleckých diel a obchody starožitníkov. Hoci nebol profesionálnym študovaným historikom umenia, jeho znalosti z tohoto odboru boli mimoriadne. Cestovaním, spoznávaním a štúdiom umeleckých diel sa vypracoval na rozhľadeného znalca s vycibreným vkusom. Je považovaný za jedného z najväčších súkromných zberateľov druhej polovice XIX. storočia v strednej Európe. Zo svojich ciest (či už osobne alebo prostredníctvom agentov) si privážal skutočné umelecké skvosty, ktoré zdobili jeho paláce v Budapešti, Bratislave, Kráľovej pri Senci, Pezinku, v Paríži a vo Viedni.
História prestavby zámku
Ján Pálffy ho totiž pôvodne rozmýšľal predať. Prevzal ho v spustnutom stave. Nepriaznivá finančná situácia však Jánovi XVI. Františkovi nedovoľovala hneď investovať do jeho opravy. Po vyplatení náhrady za regálne práva dostal nečakane väčší obnos peňazí a tak po roku 1888 svoje rozhodnutie zmenil. Získané peniaze sa rozhodol investovať do nákladnej prestavby hradu v duchu spomínaných štýlov. Hrad mal po prestavbe dostať vzhľad romantického zámku a mal sa stať reprezentačným domovom jeho prekrásnych a cenných umeleckých zbierok.
Začali totálnu prestavba zámku
Prípravné práce na tomto diele sa začali v roku 1889, keď mal Ján Pálffy už šesťdesiat rokov.
Z archívnej dokumentácie je vidieť, že Pálffy sa staral o všetky detaily, posielal návrhy na portály, okná, a dvere. Myslel dokonca i na také detaily, akými boli komínové hlavice, vežové koruhvičky, či dokonca tvary sietí, ktorými sa zakrývali vetracie otvory proti vtáctvu. Práce na zariadení interiéru zadal Pálffy známej firme „Gebrüder Colli“ z Innsbrucku, ktorá pracovala i pre cisársku rodinu. Kováčske práce, ozdobné kovania a mreže zo železa i bronzu a ozdobné lampy previedla chýrna bratislavská zámočnícka firma „Marton“. Celá prestavba mala niekoľko etáp. Ján Pálffy bol predovšetkým milovník umenia a estét. Nemal veľký zmysel pre historické hodnoty, svoj záujem sústreďoval predovšetkým na výtvarnú a umeleckú stránku diela. Prestavbou vzniklo dielo vytvorené s nesmiernym citom a vkusom. V roku 1895 prišla do Bojníc partia päťdesiatich kamenárskych odborníkov z južného Tirolska. Pálffy dal pre nich postaviť v lome pri Bojnických kúpeľoch veľkú drevenú dielňu, v ktorej pracovali i v zime. Neskôr sa pokračovalo s úpravami kaplnky a krypty. Kaplnka bola pôvodne zasvätená v XVI. storočí pravdepodobne Panne Márii mala byť úplne regotizovaná, neskôr gróf Pálffy návrh zmenil. V roku 1905 rozobrali staré presbytérium. Pri rozoberaní oltára našli murári v pozostatkovej oltárnej jamke relikvie svätcov a pri nich papier s tromi menami, ktorých pozostatky identifikovali. Boli to mučeníci sv. Valentín a sv. Teodor, z mena tretieho svätca zostala len začiatočná litera „S“, ostatné písmená boli poškodené a nečitateľné. Okrem toho sa tu našiel i príkaz biskupa Tomáša IV. Pálffyho o uložení pozostatkov z letopočtom MDCLIX. Letopočet dokazuje, že kaplnka bola dokončená vdovou Máriou Františkou Pálffyovou, rodenou Khuen – Belassy a následne vysvätená biskupom v roku 1659. Kaplnka dostala miesto presbytéria rovný uzáver s veľkým kružbovým oknom. Pristavila sa nová talianska ranorenesančná empora. Firma Marton dodala novú železnú strechu, pôvodný zvon z kaplnky premiestnili do veže farského kostola sv. Martina v Bojniciach. Prestavba hradu na zámok trvala 12 rokov (1888-1910) a stála zhruba 3 milióny zlatých. Hrad prestavbou nadobudol okrem 182 izieb, z ktorých bolo 50 obytných i nový názov – zámok.
Kaplnka dostala miesto presbytéria rovný uzáver s veľkým kružbovým oknom. Pristavila sa nová talianska ranorenesančná empora. Firma Marton dodala novú železnú strechu, pôvodný zvon z kaplnky premiestnili do veže farského kostola sv. Martina v Bojniciach. Prestavba hradu na zámok trvala 12 rokov (1888-1910) a stála zhruba 3 milióny zlatých. Hrad prestavbou nadobudol okrem 182 izieb, z ktorých bolo 50 obytných i nový názov – zámok.
Dedičia boli sklamaní
Najväčšie sklamanie však uštedril Ján Pálffy svojim dedičom. Nikdy nemali so starým čudným grófom dobré vzťahy, ale toto nečakali. Ján Pálffy, v čase svojej smrti považovaný za jedného z najbohatších mužov Rakúsko-Uhorska, im neodkázal takmer nič. Žiadne miliónové dedičstvá sa nekonali. Tým najmenej majetným zo svojej široko rozvetvenej rodiny poručil malú časť majetku, ale len vo forme zverenstva. Takmer všetko ostatné si podelili iní. Medzi najväčšie zrnká v dedičskom koláči patrili 3/8 hradu Červený Kameň. Pálffy závetom nariadil, aby sa v časti hradu zriadila letná ozdravovňa pre žiakov a profesorov. Tým zavŕšil svoju starostlivosť o chudobných študentov. V roku 1902 totiž založil nákladom štvrť milióna korún „Školskú štúdijnú základinu grófa Jána Pálffyho st. z Erdödu pre chlapcov z rodín strednej triedy, ktorí sú na to odkázaní“. Základinu tvorilo pozemkové vlastníctvo (prevažne lesy) v okolí obce Častá. Z výnosov tejto základiny boli kryté štipendiá pre chudobnejších a nadaných študentov bez rozdielov vierovyznania. Týmto prišli dedičia nielen o podiel na hrade Červený Kameň, ale i o lesy a majetky v jeho okolí. Pre zaujímavosť možno uviesť, že táto základina (vo svojej podstate) pretrvala a slúžila naďalej svojmu účelu zhruba až do roku 1948-1950, kedy zanikla. Ján Pálffy ako veľký milovník umenia a nadšený zberateľ poznal cenu svojej rozsiahlej umeleckej zbierky. Tá sa nedala vyjadriť len peniazmi a budúcnosť zbierky videl len v jej celistvosti. Sám v záveti píše: „Počas môjho dlhého života bolo príčinou mojich zahraničných ciest a tamojších dlhých pobytov nielen to, aby som uspokojil svoje umelecké cítenie, ale aj to, aby som privezením získaných diel domov pomohol našej vlasti, ktorá je chudobná na tieto predmety, zušľachtil naše umelecké cítenie a prebudil umenie. Ukladám preto mojim nástupcom, aby tieto umelecké predmety, maľby, rytiny a zlatnícke diela sprístupnili za účelom muzeálnych prehliadok znalcom a záujemcom o výtvarné umenie“. Za pojmom vlasť musíme vidieť v tom čase Rakúsko-Uhorsko, kolekciu 178 obrazov a sôch holandských a talianskych majstrov zo XVI. storočia odkázal Maďarskému národnému múzeu. Ostatné zbierky sústredené v Bojniciach, Bratislave, Kráľovej pri Senci a Pezinku mali podľa jeho poslednej vôle zostať tam natrvalo a byť prístupné verejnosti. Stručne povedané, Pálffyho cieľom bolo vytvoriť aj na Bojnickom zámku múzeum, jedinečnú galériu umenia prístupnú všetkým.
Posledné osudy zámku Bojnice
Po rokoch zámok prešiel do majetku nového štátu – Československa a neskôr sa jeho vlastníkom stala firma Baťa. Po II. skončení druhej svetovej vojny v roku 1945, bol Bojnický zámok zoštátnený. O päť rokov neskôr 9. mája 1950 zámok vyhorel. Na náklady štátu sa odstránili následky požiaru a previedla celková obnova zámku. Súčasne sa rozhodlo, že tu bude inštalované múzeum. A tak až 42 rokov po smrti Jána Pálffyho sa splnilo jeho prianie. Bohužiaľ na zámku z pôvodného bohatého inventára nezostalo takmer nič. Napriek neprajným osudom, ktoré postihli po smrti grófa Bojnický zámok i s jeho umeleckými zbierkami, patrí dnes k najnavštevovanejším múzeám na Slovensku. Turistov sem láka jeho romantický vzhľad, nezvyčajná architektúra i čudácka osobnosť jej posledného šľachtického majiteľa Jána Pálffyho.
