Dejiny Košíc sú dejinami druhého najväčšieho mesta Slovenskej republiky, metropoly Východného Slovenska, niekdajšieho hlavného mesta Horného Uhorska, hlavného strediska protihabsburských stavovských povstaní a zároveň sídelného mesta sedmohradských kniežat, protitureckej pevnosti, medzinárodnej kupeckej metropoly a druhého slobodného kráľovského mesta stredovekého Uhorska.
Košice sa vyvinuli z trhovej osady slovenského pôvodu v kotly rieky Hornád (na náplavovom kuželi sútoku rieky Hornád a Čermeľského potoka) na styku Slovenského rudohoria a výbežku Panónskej panvy – ktorému neskôr mesto samo dalo meno – Košickej kotliny. Villa Cassa bola najdôležitejšou osadou v regióne s veľkým farským kostolom, o ktorom prvá písomná zmienka pochádza z roku 1230. Okrem pôvodného staroslovenského a maďarského obyvateľstva výraznejšie pribúdali v 13. storočí k národnostnej štruktúre mesta nemeckí osadníci, ktorým boli udeľované lokačné privilégiá už pred rokom 1249. V roku 1290 dostali Košice mestské práva a ako sídlo Kráľovskej komory sa stali najdôležitejším mestom Horného Uhorska. Ako prvé mesto v regióne obohnané hradbami sa vyvinuli v obchodnú metropolu s výnosným právom skladu.
Veľké privilégium od kráľa Ľudovíta Veľkého
V čase ohrozenia meštianskych slobôd a diaľkového obchodu šľachtickým rodom Aba Omodejovcov v rokoch 1311 – 1312 Košičania suverénne vystúpili na svoju obranu a pomohli kráľovi Karolovi Róbertovi oligarchov zlikvidovať. Košice sa stali oporou kráľovskej moci a boli im udelené mnohé hospodárske a právne výhody. Vrcholom kráľovskej priazne bolo Veľké privilégium Ľudovíta Veľkého pre mesto Košice z roku 1347 a udelenie erbu Košíc z roku 1369 – prvého erbu pre právnickú osobu v Európe vôbec. Za kráľa Žigmunda Luxemburského ďalej prekvitali košické remeslá a obchod, v ktorom najdôležitejším partnerom im bol poľský Krakov. Bol vystavaný nový Kráľovský dom a začalo sa s výstavbou najväčšej katedrály v Uhorskom kráľovstve – Dómu svätej Alžbety. Stredoveká konjunktúra vrcholila za vlády Mateja Korvína, kedy mesto obývalo spolu s predmestiami pod hradbami, huštákmi, okolo 10 000 obyvateľov. Košice boli najväčším stredovekým mestom na území Slovenska a druhým slobodným kráľovským mestom v hodnostnom poradí uhorských miest s mestskými výsadami, akými disponoval len Budín.
Spor medzi katolíkmi a protestantmi
Obdobie raného novoveku poznamenalo rozdelenie Uhorska na tri časti (1541 – 1699), pričom kvôli svojej polohe a významu Košice často oscilovali medzi Habsburskou ríšou a Sedmohradskom. Bohaté mesto obohnané niekoľkovrstvovými hradbami bolo od 16. storočia budované ako silná proti turecká pevnosť s bastiónovým systémom opevnenia. Pre organizovanie vojenských operácií a finančnú správu Horného Uhorska boli v meste ustanovené úrady Hornouhorského hlavného kapitanátu a Spišskej komory. V meste sa plne ujala reformácia, pričom nemecké a slovenské obyvateľstvo vyznávalo luteránstvo a maďarské obyvateľstvo kalvínstvo. Ich spor s katolíkmi o Dóm svätej Alžbety z roku 1604 bol jednou z prvých rozbušiek vojenského súperenia o náboženskú znášanlivosť, ktoré neskôr vyústilo do celoeurópskeho konfliktu Tridsaťročnej vojny. Protestanské Košice boli v rokoch 1604 – 1606 za kniežaťa Štefana Bočkaja, v rokoch 1619 – 1626 za kniežaťa Gabriela Betlena a v rokoch 1644 – 1648 za kniežaťa Juraja I. Rákociho sídelným mestom Sedmohradska a centrom protihabsburských povstaní. V rokoch 1682 – 1685 zase centrom Tököliho hornouhorského kniežatstva, podriadeného priamo Osmanskej ríši. V rokoch 1704 – 1711 si z Košíc urobil hlavnú základňu knieža František II. Rákoci v boji za „vlasť a slobodu“ Uhorského kráľovstva.
Nástup priemyslu po roku 1848
Satmárskym mierom 1711 začala nová etapa košických dejín pod permanentnou vládou Habsburgovcov. Vojnami, epidémiami a prírodnými živlami zdevastované mesto, s tretinou obyvateľstva oproti stavu z čias kráľa Mateja Korvína, sa pomaly zotavovalo z nepriazne politického diania a odklonu dôležitých obchodných spojení. V 18. storočí nastúpila doba rekatolizácie, štýlu baroka a osvieteneckých reforiem. V roku 1783 bol zrušený štatút Košíc ako pevnosti, čo umožnilo postupné splynutie vnútorného mesta s huštákmi. Bastióny košického mestského opevnenia sa menili v prvé manufaktúrne areály, zasypané vodné priekopy v okružné triedy. Po revolúcii v rokoch 1848 – 1849 sa mesto začalo výraznejšie spriemyselňovať, v roku 1860 dorazil prvý vlak a v roku 1891 otvorila prevádzku konská pouličná dráha. V Košiciach pôsobilo niekoľko slovenských, ako i maďarských obrodencov. Po roku 1867 však badať výrazný vplyv maďarizácie obyvateľstva a budovania Košíc ako hornouhorského centra maďarskej kultúry. Košice sa premenili na výstavné mesto s renovovanou katedrálou, honosným divadlom, štýlovými secesnými budovami rôznych štátnych inštitúcií a meštianskych spolkov.
Železiarne ovplyvnili celé mesto
V roku 1918 sa mesto stalo súčasťou Česko-Slovenska. Hospodárska vyspelosť Prvej česko-slovenskej republiky sa odrazila v zdvojnásobení počtu obyvateľstva. Mnoho Košičanov sa vrátilo ku svojej slovenskej národnosti, mesto si však udržalo multikultúrny charakter až do druhej svetovej vojny, na záver ktorej stratilo početnú židovskú menšinu. V rokoch 1938 – 1945 Košice patrili Maďarskému kráľovstvu a z maďarského územia bolo vyvezených takmer 650 tisíc Židov do nemeckých koncentračných táborov. V roku 1945 tu bol podpísaný povojnový program obnoveného Česko-Slovenska – Košický vládny program. V roku 1948 sa k moci v Česko-Slovensku dostali komunisti a mestský majetok bol znárodnený. V roku 1965 boli spustené Východoslovenské železiarne pre 25 000 zamestnancov, čo výrazne ovplyvnilo urbanistický rast mesta. Početné košické sídliská obkolesili mesto zo všetkých svetových strán a vyrástli aj na mieste zasanovaných predmestí. Košice boli piatym najväčším a najrýchlejšie rastúcim mestom federácie. Od roku 1993 sú druhým najväčším mestom Slovenskej republiky a sídlom Ústavného súdu Slovenskej republiky.
