Dňa 16. decembra 1899 sa v Záturčí pri Martine narodila prvá slovenská profesionálna herečka, národná umelkyňa Oľga Borodáčová-Országhová.
Oľga Borodáčová-Országhová bola manželkou jedného zo zakladateľov a budovateľov slovenského profesionálneho divadla Jána Borodáča (1892-1964). Bola členkou ochotníckeho divadelného súboru vo Vrútkach. V rokoch 1920-1921 vyštudovala herectvo na Štátnom konzervatóriu v českej Prahe. Tu sa zoznámila aj so svojim budúcim manželom J. Borodáčom, ktorý bol prvým Slovákom študujúcim herectvo v Prahe. Spolu prijali angažmán v Propagačnom súbore SND, tzv. Marška (1921-1922). Po jej zániku sa obaja vrátili do Bratislavy, ale SND nemalo peniaze na platy hercov. Mladá Országhová sa teda vrátila domov do Záturčia a Borodáč sa načas vrátil k povolaniu učiteľa v Sabinove. Boli však do seba zaľúbení, a tak sa ešte v roku 1922 zosobášili vo Vrútkach. Spolu odišli do Sabinova, kde založili Dramatický krúžok J. Palárika.
Návrat do Bratislavy
V roku 1924 zavolal riaditeľ SND Oskar Nedbal Borodáčovcov naspäť do Bratislavy. Jej monológ Salome z Hviezdoslavovej drámy Herodes a Herodias stál na počiatku dejín umeleckého vysielania slovenského rozhlasu v roku 1926. V rokoch 1928-1942 vyučovala na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. Jej manžel sa stal dramaturgom a umeleckým šéfom Činohry SND (1929). Postupne sa Oľga Borodáčová-Országhová vypracovala na výraznú hereckú osobnosť 30. a 40. rokov 20. storočia. V tomto období dosiahla najhodnotnejšie tvorivé výsledky. Jej Miluša v Palárikovom Dobrodružstve pri obžinkoch (1933) vzbudila veľkú pozornosť pražskej divadelnej kritiky, ktorá oceňovala herečkinu harmóniu vizuálnej pôsobivosti a vynikajúci hlasový prejav. Hlavné úlohy sa obsadzovali u nich doma a ona si vyberala… Najväčšou konkurentkou bola pre ňu Hana Meličková.
Obsadzovaná herečka
S menom Borodáčovej-Országhovej sa spája úctyhodná séria postáv slovenskej klasickej drámy, napríklad: Madlena v Chalupkovom Kocúrkove (1925), Slivková v Stodolovom Čaji u pána senátora (1929), Málika v Stodolovej Márii Havranovej (1941, 1945), Matka v Barč-Ivanovej Matke (1944) a mnoho iných. Jej legendárnou postavou bola Mara v Tajovského Ženskom zákone, ktorú vo viacerých inscenáciách hrávala tri desaťročia. V postave Alžbety v dráme Alžbeta Anglická hosťovala v roku 1932 v pražskom Národnom divadle a úspešne priviedla na slovenské javisko celý rad veľkých ženských postáv svetovej drámy: bola Lady Macduffovou v Shakespearovom Macbethovi (1933), Violou vo Večeri trojkráľovom (1928, 1936), Nasťou v Gorkého hre Na dne (1932), Varjou v Čechovovom Višňovom sade (1934), Sofoklovou Antigonou (1940) aj Iokastou (1941).
Nútený odchod do Košíc
V roku 1945 zbavil nový intendant a riaditeľ SND Andrej Bagar Borodáča funkcie v divadle a poslal ho do Košíc budovať Východoslovenské národné divadlo. Oľga Borodáčová-Országhová odišla s ním. V Košiciach pôsobila spolu s manželom osem rokov (1945-1953). Po návrate do SND v Bratislave dostala viacero príležitostí. Z milovníčok a hrdinských úloh sa postupne prehrala k postavám matiek a starien, hrala napríklad Perošku v Králikovej Svätej Barbore (1953), Matku v Stodolovej Bačovej žene (1963), Sáru Goodovú v Millerových Salemských bosorkách (1966), Eugéniu v Mrožkovom Tangu (1967), Fioklušu v Ostrovského Búrke (1972). Jej herecká biografia zahŕňa asi 320 postáv v divadelných inscenáciách. Do hereckého dôchodku odišla ako 79 ročná v roku 1978.
Borodáčová-Országhová vo filme
Debutovala v roku 1935 zásluhou českých režisérov v snímke Milan Rastislav Štefánik. V roku 1938 ju opäť oslovili českí filmári a obsadili ju do filmu Neporažená armáda. Do slovenskej kinematografie vstúpila filmom v réžii J. Kadnára Katka (1949). Hrala vo filme Paľa Bielika Priehrada (1950), Kozie mlieko (1950), Nástup (1952), Rohy (1955), Rok na dedine (1967). Objavila sa v televíznom filme Bačova žena (1972) a naposledy sa na filmovom plátne objavila vo vojnovej dráme Život na úteku (1975).
V roku 1955 získala Oľga Borodáčová-Országhová titul Zaslúžilá umelkyňa, v roku 1961 titul Národná umelkyňa. Dvakrát získala Štátnu cenu (1942, 1950) a v roku 1953 Vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu. V roku 1957 vyšla o nej a jej manželovi monografia. Oľga Borodáčová-Országhová zomrela 13. septembra 1986 v Bratislave.
